Smrteľné hriechy slovenského športu a olympijské sklamanie

Aby bolo jasné hneď na úvod: som obrovský fanúšik športu a najmä slovenských športovcov. Teším sa z ich radostí, prežívam ich sklamanie a bolesť a to nielen preto, že sa s väčšinou z nich aj osobne poznám.

Čo je najdôležitejšie, tak sú to z veľkej časti skvelí, čestní a talentovaní ľudia, ktorí napriek katastrofálnym podmienkam dosahujú v mnohých prípadoch neuveriteľné výsledky. Aj preto ich uznávam a úprimne obdivujem!

Budeme mať komu fandiť aj o štyri roky v Riu?

Žiaľ, už dlhšiu dobu sa trápim nad budúcnosťou nášho športu ako takého. A pýtam sa, že kam to vlastne celé smeruje. Som presvedčený o tom, že keby sme na olympiáde v Londýne získali jednu-dve zlaté medaily, tak by opäť išlo stále tým istým smerom.

Ako fanúšik športu sa už ale nedokážem pozerať na to, ako po dlhých rokoch stagnácie a úpadku vždy príde nejaký nečakaný úspech (hokejisti, Sagan, vodáci, strelci), z ktorého sa samozrejme teším, ale ktorý zároveň prekryje celú tú neprehľadnú džunglu bez koncepcie, budúcnosti a aspoň náznaku dlhodobej stratégie primárne orientovanej na mládež.

Pretože ak to takto pôjde ďalej a nie som naivný, aby som si myslel, že aj pôjde (skôr aj nepôjde), tak chcem vedieť, že či budem mať vôbec komu fandiť napríklad už o najbližšie štyri roky v Rio de Janeiru?!

Ako to je s "výletníkmi"?

Po včerajšom živom vstupe v Televíznych novinách mi prišlo množstvo povzbudivých reakcií. Uvedomujem si, že som pichol do osieho hniezda, otvoril Pandorinu skrinku či vypustil džina z fľaše.

Nech žijú tradičného klišé. Keď sa vypla kamera, tak mi bolo hneď jasné, že ma podľa všetkého čakajú aj problémy a škaredé pohľady a to nielen od niektorých športovcov a funkcionárov, ale možno aj od kolegov novinárov.

Redaktor má už aj vlastnú stránku na Facebooku

To ale neznamená, že budem ticho sedieť v rohu a tváriť sa, že je všetko v pohode. Lebo nie je! Dovolím si tvrdiť, že šport je väčšinou zrkadlom spoločnosti a tá naša voľným pádom podobne ako šport smeruje niekde do strašidelného vzduchoprázdna.

Niektorí naši olympionici dosiahli už svoj cieľ pred hrami

V živom vysielaní som načrtol najmä dve témy, ktoré si ale žiadali viac priestoru a istú formu dovysvetlenia.

Sú to tzv. "výletníci" v našej športovej olympijskej výprave a takisto neprehľadnosť financovania slovenského športu. Tu chcem dopovedať to, čo pre rozsah živého vysielania nemohlo odznieť.

Na hry XXX. olympiády v Londýne vyslalo Slovensko najmenšiu výpravu v ére samostatnosti. A to aj z toho celkového počtu 46 športovcov tu niektorí reprezentujú = reprezentatívne nás všetkých zo Slovenska a našu krajinu prezentujú spôsobom, ktorý pripomína skôr výlet a nikto ma nepresvedčí o opaku.

Chcem ale zdôrazniť jedno svoje zásadné kritérium. Nemám nič proti tomu, keď sa niekto olympiády povedzme, že len zúčastní. Ale prekáža mi spôsob ako sa zúčastní. Lebo niektorí pôsobia tak, že najväčším cieľom a úspechom bol už samotný postup a nominácia na olympiádu.

Katastrofálny výkon = spokojnosť?

Takmer každý športovec tvrdí a budem si dávať veľký pozor, aby som náhodou niekoho krivo neobvinil, že obetoval príprave dva roky života a potom v pretekoch predvedie výkon ďaleko za hranicou svojich možností.

Veď si len zoberte, že môžeme na prstoch jednej ruky spočítať reprezentantov, ktorí si tu v Londýne zlepšili osobný rekord (Lucia Klocová na 1 500 m), potvrdili svoj status (Martikán, Hoschornerovci, Štefečeková) alebo príjemne prekvapili (Barteková). A o to by predsa malo na olympiáde ísť. Keď už neprekonám súperov, tak aspoň sám seba.

Zoberte si napríklad takého Richarda Vargu, ktorý v triatlone skončil poviete si na slabom 22. mieste. Ale ten chlapec doslova spadol od únavy v cieli, kde ho rovno naložili na nosidlá a potom ho celú hodinu kriesili.

Ale nie, že niektoré nemenované osoby hovoria napriek katastrofálnym výkonom o spokojnosti, veď nevadí, život ide ďalej, je to len šport a pod. Pre mňa ako novinára, ale najmä fanúšika jednoducho neprípustné!

Športovci sami najlepšie vedia ako to celé je

Ako bývalý aktívny športovec dokážem pochopiť slabší deň, sme predsa ľudia, nie stroje a sám som bol veľmi smutný z toho ako boli sklamaní sami vodáci, lebo viem, že sú to strašní makači a jednoducho to napriek maximálnej snahe nevyšlo.

Čo sa týka ďalších, tak nie je mojim zámerom vstupovať do svedomia toho-ktorého športovca. Oni sami najlepšie vedia čo sa dialo pred či po pretekoch v Slovenskom dome alebo iných londýnskych lokáloch.

Oveľa radšej budem hovoriť o tých ukážkových ako sú Michal Martikán, Hochšíci, Zuzka Štefečeková, Danka Barteková, ale aj chalani z K4 a mnohí ďalší, ktorí svojmu "koníčku" obetovali všetko a na Slovensku im už dávno mali stáť sochy v nadživotnej veľkosti.

Situácia je absolútne desivá

Nielen za ich famózne dlhoročné výkony, ale najmä profesionalitu a skutočnosť, že napriek úspechu zostali úplne normálnymi ľuďmi a nezamierili hneď do tetovacieho štúdia či salónu krásy.

Pritom práve pri vodných slalomároch došlo k paradoxnej situácií, keď nás všetkých svojimi úspechmi tak trochu rozmaznali a potom nastala situácia, že olympijský bronz sa bral ako sklamanie. Aká to haluz! Spomeňme si na túto situáciu o štyri roky v Riu a to naozaj nechcem strašiť. Ale položme si rovno tú najzásadnejšiu otázku: kto nahradí túto našu zlatú generáciu??? A sú vôbec podmienky na výchovu ďalšej? No nie sú!

Ešte stále čerpáme z výdobytkov socializmu (aký to paradox2, že!?) a neskutočného fanatizmu v podaní samotných športovcov a ich najbližších. Lenže situácia je absolútne desivá a je najvyšší čas si zložiť ružovučké okuliare!

Sedem smrteľných hriechov nášho športu

Kde sú nástupcovia Martiny Moravcovej, Miloša Mečířa alebo srdciara Dominika Hrbatého? Reprezentantov, ktorých si dodnes všetci vážime, pretože okrem skvelých výsledkov si zachovali ľudskú tvár a maximálny profesionálny prístup.

Na lepšie ilustráciu aktuálneho stavu nášho športu pár nepríjemných faktov. Len za posledný rok a pol otriasli slovenským športom viaceré kauzy, na ktoré sa síce postupom času zabúda, ale je dôležité ich pripomenúť:

1. netransparentné a podľa mnohých nemorálne odmeny za vystúpenie futbalovej reprezentácie na MS v Južnej Afrike pre hráčov a (no) najmä rôznych členov realizačného tímu a funkcionárov

2. tunelovanie a medzinárodná hanba Slovenskej basketbalovej asociácie - SBA

3. údajne astronomický plat Vladimíra Weissa staršieho v pozícii reprezentačného trénera SR - mimochodom, bývalý šéf SFZ, pán František Laurinec do dnešného dňa neposkytol žiadne oficiálne vyjadrenie k svojmu podpisu na tejto zmluve

4. prenajatie areálu v Čunove (pred rokmi) neznámej sro-čke, vďaka čomu si tesne pred majstrovstvami sveta museli vodní slalomári osobne z vlastného platiť vstupy do areálu, aby mohli trénovať

5. škandalózne predražená "rekonštrukcia" zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave, aj s priľahlým hotelom

6. medzinárodná hanba pri organizovaní Deaflympiády

7. korupčná kauza súvisiaca s prestavbou a rekonštrukciou biatlonového areálu v Osrblí

Sám som v šoku z toho všetkého čo sa stalo za také krátke obdobie. Jeden väčší "prúser" ako druhý. A dovolím si povedať, že práve tieto, takmer už zabudnuté kauzy najlepším spôsobom nastavujú kruté zrkadlo súčasnej športovej mašinérii na Slovensku.

Najpálčivejšie otázky

Je mi nesmierne ľuto, že práve na tieto situácie doplácajú práve tí správni, poctiví a zanietení športoví nadšenci, zamestnanci či tréneri. Negatívna sila so sebou nespravodlivo ťahá práve tú dobrotu, ktorá je kdesi vzadu utláčaná, bez šance zasiahnuť a zmeniť tento svet (nielen športový) k lepšiemu.

To, čo dehonestuje náš šport je zhrnuté práve v tých siedmich bodoch a nebojím sa ich nazvať ako sedem smrteľných hriechov slovenského športu: absencia morálky, arogancia, tunelovanie, pofiderné transakcie, šafárenie, sprenevera a korupcia. Financií je málo pre všetkých

Systém financovania slovenského športu má jednu zásadnú chybu a to hneď v názve. Pretože nech sa to snažíte pochopiť akokoľvek, žiaden transparentný systém v ňom v praxi totiž neexistuje. Čo je pre danú problematiku príznačné je práve jeho neprehľadnosť a najmä komplikovanosť. Aj preto si dávam veľký pozor, aby som nezachádzal do zbytočných detailov.

Jeden fakt je ale verejne známy, rozpočet na šport prostredníctvom dotácií Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu je podľa viacerých zdrojov 30 miliónov eur ročne.

Táto suma sa pritom už takmer 15 (!!!) rokov v podstate vôbec nemení, takže vplyvom inflácie a ďalších ekonomických faktorov dostávajú jednotlivé zväzy de facto stále menej peňazí.
Financií je teda málo pre všetkých a spravodlivé riešenie alokácie zdrojov vlastne neexistuje. Konkrétnych otázok je aj preto viac ako dosť:

- koľko vlastne peňazí celkovo štát dáva do športu cez rôzne kanály - školstvo, ale i obranu, vnútro, úrad vlády či cez zmluvy o reklame cez štátom (spolu)vlastnené firmy? A koľko pri takomto súčte dostáva ten-ktorý šport?!- podľa akého kľúča sú rozdelenované financie pre jednotlivé zväzy a združenia?
- na aký účel sú jednotlivé prostriedky použité? Povedané inak, na čo ich funkcionári minuli?
- prečo verejnosť nemá možnosť nahliadnuť do jednotlivých zmlúv a faktúr?
- prečo v slovenskom športe neexistuje pravidlo o zverejňovaní týchto zmlúv a konkrétnych faktúr na internete? Veď ide v prevažnej miere priamo o prostriedky štátneho rozpočtu, čiže daní občanov.
- čo konkrétne zahŕňa kapitola s názvom "Iné" v rámci viazaných finančných prostriedkov? Čo konkrétne zahŕňa v dotačnej zmluve školstva s SOV zverejnenej v Centrálnom registri zmlúv na webe v roku 2011 kolonka "úlohy v oblasti olympizmu" v sume 229 500 EUR resp. v roku 2012 "náklady na sekretariát + iné úlohy v oblasti olympizmu v sume 282 100 EUR?!

(Viac na http://crz.gov.sk/index.php?ID=114394&art_zs2=&art_predmet=&art_ico=30811082&art_suma_spolu_od=&art_suma_spolu_do=&art_datum_zverejnene_od=&art_datum_zverejnene_do=&art_rezort=0&art_zs1=&nazov=&art_ico1=&odoslat=Vyhľadať) (chce to inak poriadnu dávku trpezlivosti, aby ste sa k danému údaju vôbec prepracovali, takže držím palce!)

- kto konkrétne, menoslov - aké fyzické osoby, prečo a s akou funkciou/náplňou práce išli do Londýna za štátne peniaze = peniaze ľudí?!
- aké nehnuteľné majetky (ešte) vlastnia jednotlivé športové zväzy (združenia) a akou formou došlo k ich odpredaju/darovaniu, komu a za čo v minulosti? Mimochodom v tomto bode veľmi silná paralela s cirkvou.
- za akých podmienok dochádza k spolupráci jednotlivých zväzov s podnikmi s väčšinovou účasťou štátu ako Tipos alebo SPP?
- a mnoho ďalších otázok na ktoré sa hľadajú odpovede poriadne ťažko!

Znechutených ľudí, rodičov a športovcov je šialene veľa

Myslím, že o celej problematike by sa dali napísať desiatky strán, pretože pikantných príkladov z praxe je viac ako dosť. Ani nehovorím o rôznych pofidérne založených zväzoch a športových asociáciách.

Nie je anomáliou, že v niektorých odvetviach existujú aj dve strešné organizácie (napríklad moderná a športová gymnastika, ale aj karate) alebo vodné športy sú ako celosvetový unikát rozdelené na rýchlostnú kanoistiku a vodný slalom.

Podstatné je, aby sa konečne NIEČO stalo. Neviem presne čo, ale viem, že znechutených ľudí, rodičov a športovcov je už šialene veľa.

S hrôzou si teraz spomínam ako som pred ôsmimi rokmi začínal svoju novinársku kariéru v rádiu Okey a jedna z prvých reportáží bola o tom, že do dvoch mesiacov by sa na Tehelnom poli mali začať búracie práce a o pol roka hneď aj výstavba nového národného futbalového štadióna. Pred ôsmimi rokmi priatelia!

Odvtedy som podobné reportáže robil možno aj desaťkrát v televízii a výsledkom je akurát tak burina po pás. O štadióne Artmedie v Petržalke ani nehovorím, bývalý Všešportový areál v Košciach je už zbúraný a na jeho mieste vyrastie nové nákupno-zábavné centrum. Ako inak.

Hanba na tri zimy alebo keď sú najlepší najstarší

Ale zoberme si ďalší príklad, takú Corgoň ligu. Jej úroven padla za posledných päť rokov do riadneho suterénu a na tie štadióny, pardón zrucaniny sa dnes chodí pozerať naozaj už len hŕstka tých najskalnejších doplnená o skupinky asociálov a chuligánov.

Navyše premiérovo sa v tejto sezóne predstavia v najvyššej súťaži už aj poloamatéri z Myjavy. Obávam sa, že príklad, ktorý budú už čoskoro nasledovať ďalšie kluby. Alebo hokejová extraliga. Veď to je hanba na tri zimy, aby najlepšími hráčmi boli s prepáčením dôchodcovia (dúfam, že sa neurazia) Žigo Pálffy a Miro Šatan.

Mimochodom ten istý Šatan na ktorého počas sezóny v Nitre a Trenčíne, kde som bol osobne, pokrikovali z tribúny "Šatan je k....". Stavím sa, že tí istí kriklúni o dva mesiace neskôr oslavovali s rukami nad hlavou Mirovu genialitu, keď fukol Čechom dva krásne góly v semifinále majstrovstiev vo Fínsku. Aj to je znak toho, že v našej spoločnosti niečo nie je v poriadku.

Aj volejbal na Slovensku hrajú prevažne amatéri

A ešte zopár smutných faktov. Slovenskú ženskú basketbalovú najvyššiu súťaž hralo v poslednej sezóne už iba 7 klubov. Za posledné roky skončil vrcholový basketbal v Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici, ale aj v Bratislave.

Na západnom Slovensku ste na ženský basketbal mohli prísť jedine tak do Šamorína! Úroveň samotnej súťaže nechcem bližšie komentovať. V mužských, nazvime ich popredných basketbalových tímoch je viac legionárov ako Slovákov. Naše volejbalové súťaže hrajú v prevažnej miere amatéri a vysokoškoláčky. A takto by som mohol pokračovať ďalej.

O podpore našich najúspešnejších športov posledných rokov ako je streľba, vodný slalom a rýchlostná kanoistika radšej pomlčím. Skutočnosť, že vlastná asociácia hádzala polená pod nohy Veronike Zuzulovej snáď nepotrebuje ani ďalší komentár.

Všetci sme sa tešili z (občasných) úspechov našej hokejovej, hádzanárskej a volejbalovej reprezentácie, ale zároveň zabúdame na to, že takmer všetci hráči už dlhé roky úspešne pôsobia v zahraničí.

Ľudská hlúposť nepozná hraníc

Je mi úplne jasné, že vďaka svojim názorom a najmä štipľavým otázkam a komentárom sa veľmi ľahko môžem stať vyvrheľom a nežiadúcou osobou.

Určite si narobím mnohých nepriateľov, ktorí sa mi budú všemožne snažiť zavrieť ústa a obmedzovať môj slobodný názor a postoj. Teoreticky sa možno už na žiadnu ďalšiu olympiádu nedostanem. Ale napriek tomu stále verím, že tak ako šport dokáže spojiť národ pri úspechu, tak musíme spolu držať aj vo chvíľach, keď sa nedarí alebo niečo nefunguje.

Ale hlavne, nesmieme zatvárať oči pred ľudskou hlúposťou, nadutosťou a klamstvom, pretože nás to následne ľahko nielen znechutí, ale aj zničí. Veľmi sa obávam, že to prvé sa už stalo, ale najväčšou chybou by bolo rezignovať.

Ja sám chcem o pár rokov vychovávať svoje deti v slušnej krajine, kde šport nebude len výsada bohatých. Na to všetko ale potrebujeme čistý stôl, kvalitný systém, dlhodobú koncepciu, tvrdú drinu a v neposlednom rade najmä športové vzory!

A tie pri rôznych prísavkách a príživníkoch len veľmi ťažko vychováme... Je to celé iba utópia? Možno áno, ale radšej budem snívať a makať, ako ticho hniť a frflať.