Mala 37 kilogramov a šesť diagnóz: Aj keď mi bolo zle, v mojej chorej zóne som sa cítila bezpečne

Ráchel Veronika Červáková počas hospitalizácie
Zdroj: Ráchel Veronika Červáková

„Ak sa raz dostaneš na psychiatriu, skončíš tam znova,“ povedal jeden z pacientov Ráchel. Neverila, no napokon tam skončila 14-krát.

Bola normálnym, pekným a chudým 15-ročným dievčaťom. Potom však zomrela jej kamarátka. Následne aj babka a jej tete diagnostikovali rakovinu, ktorej neskôr taktiež podľahla. Napokon diagnostikovali rakovinu aj jej ocinovi, čo bolo asi najzásadnejšie. Chcela mu darovať kostnú dreň, nemohla.

Ide v podstate o bežné, no negatívne situácie, ktoré sa v živote stávajú, ale ju zmenili. Nevedela si to vysvetliť, odrazu však bola drzá, v škole jej to nešlo a stalo sa z nej problémové a náladové dievča.

Ráchel Veronika Červáková napokon skončila v rukách odborníkov, na psychiatrii a nie raz. Diagnóz doposiaľ narátali šesť, najťažšia bola depresia a anorexia. V najhorších chvíľach svojho života bojovala o prežitie s 37 kilogramami. No zvládla to. Ako aj priväzovanie o posteľ, kómy, beznádej. Prečítajte si rozhovor s dnes 20-ročnou ženou, v ktorom vám odhalí svoju liečbu, zákutia psychických problémov aj príčinu, ktorá ju dostala opäť na vrchol.

Začneme priamo. Kedy ste si uvedomili, že máte psychické problémy?

Zmenila som sa. Zmeny nálad, emócií, zhoršenie v škole. Dokonca som bola agresívna a drzá. Okolie ma označovalo za nevychovanú, ale výchovou to naozaj nebolo. Neskôr som už zistila, že to súviselo s jednou z mojich diagnóz, ale to vtedy nikto nevedel. Ani učiteľky. Tie mi len dávali poznámky a sťažovali sa na mňa. Podľa nich som chcela byť zaujímavá.

Problém bol, že som si vlastné správanie nevedela vysvetliť. Aj keď si nikto ešte nemyslel, že mi niečo vážne môže byť, začala som uvažovať, či som v poriadku. Bála som sa, nevedela som, čo sa so mnou deje. Moji rodičia sa tiež báli uveriť, že som chorá, a tak sami seba presviedčali, že ide len o horšiu pubertu. A to aj napriek diagnóze u psychiatra.

Keď si ani vaši rodičia nemysleli, že sa deje niečo vážne, ako to, že ste navštívili psychiatra?

Išlo v podstate o bežný postup školy, ktorá, keďže som bola problémový študent, ma poslala k psychológovi a to sa rozvinulo až na psychiatra.

Môžem sa opýtať, akú diagnózu vám zistil?

Povedal, že trpím depresiou, čo je v súčasnosti už pomerne populárna choroba a trpí ňou veľa ľudí. Následne sa to už nabaľovalo a z tejto diagnózy sa vyvinuli ďalšie.

Mohlo by vás zaujímať: Výživová odborníčka: V zdravom jedálničku môže byť aj čokoláda či keksík. Kalóriám ľudia často nerozumejú

Z lekárskych úst zaznela prvá choroba, rodičia jej neverili a vy zatiaľ tiež nie. Napriek tomu ste sa rozhodli podstúpiť liečbu?

V podstate som už nemala ani na výber. Keďže som s odborníkmi komunikovala a opisovala im, čo cítim a ako sa správam, tak oni už poznajú tie stavy a vedeli, že naozaj ide o depresiu. Pravidelne som ich navštevovala a neskôr mi navrhli hospitalizáciu.

Pri depresii sa často uvádza, že včasná a adekvátna liečba priaznivo ovplyvňuje jej dôsledky na zdravie pacienta. Boli ste však veľmi mladá, ako ste sa rozhodli?

V tomto prípade išlo o dobrovoľnú hospitalizáciu, pre ktorú som sa sama rozhodla. Bolo to v roku 2017, mala som 16 rokov. Rodičia boli, samozrejme, proti a nechceli ma tam dať, ale ja som nevedela, čo mám robiť, preto som súhlasila.

Ja už viem, že táto dobrovoľná hospitalizácia nebola práve „ukážková“. Prišli ste s jednou diagnózou, ale odišli ste s viacerými. V podstate ste sa tam zmenili...

Áno. Moja prvá hospitalizácia mala v podstate dve fázy. Prvá trvala týždeň, kedy som bola umiestnená na klasickom psychiatrickom oddelení pre dospelých. Potom ma na štyri týždne presunuli na detské.

Pri prvotných vyšetreniach mi určili tri diagnózy, a to ťažké depresie bez psychotických príznakov (pocit ublíženia) a ďalšie dve, ktoré by som nerada bližšie definovala. Po dvoch týždňoch sa pridala anorexia. Počas liečby som stratila veľa kilogramov, ešte viac som pribrala a objavili sa aj nové symptómy. Od hospitalizácie sa úplne zmenil môj život, to je pravda.

Množstvo liekov, malátnosť, ďalšie diagnózy, priväzovanie k posteli... Toto je len pár kľúčových momentov z vašej prvej hospitalizácie. Priblížte nám toto obdobie.

V nemocnici sa môj zdravotný stav rapídne zhoršoval. Mala som neskutočne veľa liekov, ktoré ma natoľko ovplyvňovali, že som chcela stále len spať. Takmer nič som nerozprávala, bola som tichá a veľmi rýchlo mi klesala váha. Liekmi som bola priam „nadrogovaná“, a keď ma prišli pozrieť rodičia, neverili, že som to ja. Bola som ako chodiaci zombie so strhanou tvárou a tečúcimi slinami.

To však nebolo najhoršie. Moje psychické stavy a bolesť sa zhoršovali. Chcela som uľaviť svojej mentálnej bolesti, a to tak, že som si začala ubližovať. Rezala som si ruky. To ovplyvnilo ich rozhodnutie priviazať ma. Ide však o štandardné postupy, ktoré boli odôvodnené. Nemohli nechať pacientov, aby si ubližovali. Horšie je, že na posteli som nemohla byť pripútaná dva týždne vkuse. Takže mi dali injekciu na upokojenie, potom ma pustili, ja som to zopakovala, znova ma pripútali a takto sa to opakovalo.

Zdroj: Ráchel Červáková

Viete vysvetliť, prečo ste vlastne pristúpili k sebapoškodzovaniu? Mali ste aj sklony k samovražde alebo išlo skôr o určité precítenie?

Nad samovraždou som intenzívne uvažovala a to niekoľkokrát. Dokonca som ich plánovala a písala listy na rozlúčku, ale ako vidíte nepripravila som sa o život.

Aj keď teraz mi to už nedáva taký zmysel, ale vtedy išlo skôr o úľavu. Napríklad som pribrala, chcela som sa potrestať, tak som sa porezala. Taktiež som v mojich stavoch potrebovala vybiť nervy, zúfalstvo a takto som reagovala. Dodnes to úplne nechápem, ale upokojovalo ma to.

V tomto procese bola zásadná práve anorexia. Riešili ste pred prvou liečbou svoje telo a nespokojnosť s ním?

Príčina mentálnej anorexie u mňa doposiaľ nebola zistená. Môžu to byť konflikty aj šikanovanie. Totiž áno, na základnej škole sa mi smiali pre chudú postavu bez výrazných ženských kriviek (malé prsia a zadok). Dokonca tvrdili, že je priam chlapčenská, pretože som mala tehličky na bruchu. Ale neriešila som to. V mojom prípade má na tom podiel aj hospitalizácia, kde ma priam presvedčili o anorexii.

Problémom bola depresia. Jej vedľajší účinok je prejedanie alebo nechutenstvo. Takže som neprestala jesť kvôli chudnutiu, len mi jednoducho nechutilo. Neraňajkovala som a tiež som nekonzumovala žiadne pochutiny. Jedla som len na obed a večeru, a to veľmi malé porcie.

V nemocnici však nechutenstvo pokračovalo a s mojimi stavmi sa prehlbovalo, takže som prestala jesť takmer úplne. Keďže som schudla osem kilogramov, na váhu 42 kíl, začali ma nazývať anorektičkou. Vysvetľovala som im, že sa nepokladám za tučnú, nechcem chudnúť, len mi nechutí, nedokážem sa prinútiť jesť. Ale doktori, psychologička aj sestričky to stále opakovali. A tak som sa začala nad sebou zamýšľať a hovorila som si, že možno majú pravdu, som pevná a mala by som schudnúť. A už som do toho „spadla“.

Práve anorexii venovali aj lekári naviac pozornosti. Ako prebiehalo liečenie?

Nastolili mi anorektický režim. Každé ráno ma zobudili, išli so mnou na toaletu. Pravidelne ma vážili, aby zistili, či chudnem alebo priberám. Pri raňajkách, obedoch aj večeriach nado mnou vždy niekto stál a nútili ma zjesť celé porcie jedla. Po každej porcii som taktiež musela vypiť nutričný nápoj, plus jeden na desiatu a olovrant. Doslova ma vykrmovali. Aby mi chutilo jesť, pridali mi lieky na vyvolanie chuti do jedla. Išlo o tabletky, z ktorých nielenže človek priberá, ale ho aj zavodnia a nafúknu. Dosiahli tak to, čo chceli, aby som pribrala, a to až na 55 kilogramov.

Mala som pridelenú aj psychologičku, ale nesadli sme si, nerozumela mi. Nedokázala som sa jej úplne otvoriť, takže samotnú mentálnu anorexiu som mala liečenú skôr formálne ako skutočne.

Prečítajte si aj: Je mamou šestnástich umierajúcich detí. Vyliečiť ich nevie, ale rodičovskú lásku im dokáže nahradiť (rozhovor)

Z nemocnice vás prepustili, ale vyliečená ste neboli. Aké bolo vaše opätovné adaptovanie do normálneho života a návrat medzi spolužiakov?

V nemocnici si v podstate mysleli, že som relatívne v poriadku. Ako som spomínala, značne som pribrala, vplyvom liekov som nerozprávala o tom, že sa cítim zle. Väčšinou som spala alebo som sa len pozerala po okolí. Moji rodičia si stále mysleli, že nie som chorá a išlo len o nejaké horšie obdobie. V podstate som sa aj cítila lepšie. Po prepustení sa to však rýchlo zmenilo.

Aby som vôbec dokázala vstať z postele a ísť do školy, musela som si znížiť dávky liekov. Nedovolila som si vysadiť ich, keďže ide o návykové tabletky, a po prepustení z nemocnice musíte pokračovať v ich užívaní. Škola pre mňa predstavovala stres a nervozita a napätie prevládali aj u nás doma.

Situácia v rodine odzrkadľovala zdravotný stav vášho otca. Domáce prostredie vám tak napokon nepomohlo a prišlo k zhoršeniu aj vášho zdravotného stavu.

Áno, môjmu otcovi diagnostikovali rakovinu. Veľmi ma to zasiahlo, ako aj moju rodinu. Síce ma doma podporovali, ale keďže nepokladali moju situáciu za vážnu, nemohla som im povedať, ako sa cítim.

Ak si dobre spomínam, doma som vydržala mesiac, možno dva. Moje telo si začalo zvykať na lieky, ktoré prijíma, a už mu nestačili, pýtalo si viac. Čiže sa mi zhoršoval stav a všade pôsobiaci stres tomu nepomáhal. Ani moja ambulantná terapia nezaberala, a tak ma opäť hospitalizovali.

„Ak sa raz dostaneš na psychiatriu, skončíš tam znova,“ to bola prvá veta od jedného z pacientov, ktorú ste počuli. Koľkokrát ste boli hospitalizovaná?

Ak mám byť úprimná, nemám to zapísané, ale tuším osemnásťkrát. Z toho boli štyri hospitalizácie v liečebnom zariadení a zvyšné na rôznych psychiatriách.

Nemôžeme si podrobne priblížiť každú liečbu, ale dá sa povedať, že niekde uprostred tohto obdobia ste úplne „prepadli“ aj anorexii. Väčšine ľudí napadne jedna otázka - prečo si to nevšimlo okolie a rodina?

Áno, keďže som o svojom tele začala pochybovať už v nemocnici a po prepustení som bola značne pribratá, začala som cielene chudnúť. Dávala som si postupné ciele, koľko kilogramov chcem vážiť. Najskôr 50, potom 47, 45, 40, 37 a posledný cieľ bol 35. Ten som, našťastie, nesplnila.

Anorektičky sú, čo sa týka jedla, chronické klamárky a tou som sa stala aj ja. Cielene som len zašpinila taniere a nechala ich v dreze, nabrala som si jedlo, a keď sa nikto nepozeral, rýchlo som ho schovávala či vyhadzovala. Taktiež som tvrdila, že som jedla v meste. Mala som neskutočne veľa výhovoriek a argumentov. Rodičia sa, samozrejme, pýtali, čo sa deje, ale ja som tvrdila, že neviem. Veď ja pravidelne jem, videli to, tak netuším, kde je problém a prečo chudnem. Tvrdila som, že asi ide len o stres.

Samozrejme, keď viackrát videli v koši zvyšky jedla, našli mi vrecká či ma počuli vracať, pochopili. Odvtedy som ich už len tak neoklamala a všemožne sa snažili získať pre mňa čo najlepších odborníkov. Taktiež ma pravidelne navštevovali v nemocnici. Viac urobiť ani nemohli.

Zdroj: Ráchel Veronika Červáková

Do nemocnice ste sa však nedostali vždy len na odporúčanie lekára. Vaše celkové zdravie sa zhoršilo.

Keďže som prijímala málo jedla, bola som slabá a niekoľkokrát som odpadla či skončila na JIS. Vždy mi zavolali záchranku, a keďže som mala v systéme diagnózy, privolali psychiatra, ktorý nariadil moju hospitalizáciu.

Postupne mi zistili ďalšiu diagnózu, ktorá vyvolala stavy vyžadujúce opätovné privolanie pomoci a niekoľkokrát som kvôli nim skončila na ÁRE v stave kómy, pripojená na prístrojoch. Išlo o stavy, ktoré ohrozovali môj život, preto sme pristúpili k niekoľkým hospitalizáciám s cieľom zmierniť ich.

Na hospitalitácie máte ale aj dobré spomienky. Jednou z nich je letná opekačka.

Áno, občas to vyzeralo ako na tábore, ale len v liečebni, kde nám vymýšľali program, aby sme sa nenudili. Vždy sme mali nejaké terapie, samovoľné aktivity, hrali sme spoločenské hry a tým sme sa ako pacienti veľmi zbližovali. Snažili sa nás zamestnať, aby sme nemysleli len na zlé veci, ale sa aj smiali. Ako spomínate, v jeden letný deň sme aj opekali. Myslím si, že práve takéto chvíle s kolektívom vás naozaj liečia.

Jednalo sa tak o diametrálne rozdielne hospitalizácie oproti tým v nemocniciach. Tam ste celé mesiace zavretí len vo vnútri v izbách s neónovými svietidlami. Namiesto napredovania zdravotného stavu ste skôr skľúčení.

Ak správne počítam, tak v 18 rokoch ste mali diagnostikovaných šesť vážnych psychiatrických chorôb. Kedy a čo spôsobilo zmenu k lepšiemu?

Nachádzala som sa v takom cykle. V zariadení ma vždy dali do poriadku, vykŕmili, potom ma prepustili, schudla som a stav sa zhoršil. Potom ma už ani nekŕmili, ale rovno mi zavádzali sondu.

Päť rokov mi trvalo, kým som pochopila, ako funguje psychika. Mohol mi ktokoľvek hovoriť čokoľvek, ale vo mne musel nastať zlom. Myslela som si, že už sa nebudem môcť „dať do poriadku“. V nemocnici som pri sebe vždy mala rodinnú fotografiu a neviem, čo sa stalo, ale jeden večer som sa na ňu zahľadela a hovorím si: Ráchel, tak tvoj otec bojuje o život a ty ho dobrovoľne zahadzuješ, ako aj posledné chvíle s ním. Odrazu mi prišlo sebecké, že doma mi umiera otec a ja som dobrovoľne niekoľko kilometrov od neho. Sľúbila som si, že sa budem snažiť.

Z ničoho nič som sa ráno zobudila, postavila a išla na raňajky. Začala som jesť, aj keď len sústo po súste. Bolo mi z neho zle, ťažko. Aby som ho nevyvracala, išla som sa prejsť. Chcela som a bojovala, začala som myslieť pozitívne. Uvedomila som si, že som sa celé roky akoby vyliečiť nechcela. Aj keď mi bolo zle, svojím spôsobom mi bolo dobre, v tých diagnózach som bola doma a vedela som presne, kedy ma čo čaká. V mojej chorej zóne som sa cítila bezpečne.

Mohlo by vás zaujímať: Sexuologička: Ľudia, ktorí broja proti sexuálnej výchove, jej nerozumejú. Ohrádzajú sa preto náboženstvom

Ako na vás a vaše choroby reagovalo okolie?

Rodina ma, samozrejme, podporovala najviac. V škole som mala dobrý kolektív, samotná škola a vedenie už neboli také priaznivé. Viackrát som zmenila ročník a napokon aj školu. Spolužiaci však boli v poriadku a ku mne sa správali, akoby to neriešili.

Veľmi mi pomohla moja kamarátka, ktorá je pri mne 15 rokov. Aj keď už mamina nevládala a bála sa, že keď mi bude ponúkať svoju pomoc ako doposiaľ, tak ju odmietnem. Svoju kamarátku som však nikdy neodmietla, zakaždým ma dokázala povzbudiť. Každý potrebuje mať pri sebe niekoho, kto ho bude mať rád, aj keď nie je v poriadku.

Čo sa týka bežných ľudí, tam sa vždy nájdu kritici, ktorí vám závidia aj to, že vás hospitalizujú. Podľa nich som sa do nemocnice chcela dostať. Predvádzala som sa, chcela som byť zaujímavá a vymýšľala som si. Ale byť chorý a mať tieto problémy vôbec nebolo pozitívne a ani „cool“, ako to tvrdia súčasné hviezdy na sociálnych sieťach, podľa ktorých má depresiu už každý.

A čo ľudia, s ktorými ste sa stretli počas hospitalizácií?

Niektorí ľudia veľmi odcudzujú pacientov, ktorí majú psychické problémy a ešte viac, ak sú hospitalizovaní na takomto mieste. Ja som však stretla množstvo úžasných osôb. Boli to jednoducho ľudia, ktorí len nemali ľahký život. Zažili nejaké traumy, sklamania, straty a nepríjemnosti. Samozrejme, že v každej nemocnici alebo liečebni som sa stretla aj s ťažkými prípadmi, kedy boli pacienti agresívni a nie veľmi príjemní. Ale nikdy som sa neodvážila ich odsudzovať, pretože som vôbec nevedela, prečo sa tak správajú.

Nedá mi nespomenúť zmenu vašej školy. Pôvodne ste mali byť učiteľkou v materskej škole, ale svoj odbor ste zmenili za sociálno-výchovného pracovníka.

Áno, konečne študujem to, čo ma baví. Chcem pomáhať iným. Či už deťom z detského domova alebo hendikepovaným ľuďom. Taktiež budem môcť byť sociálna sestra, ktoré sú napríklad aj na psychiatrických oddeleniach.

V posledných mesiacoch života môjho ocina som sa starala aj o neho. Aj keď to bolo bolestivé a ťažké, rada som to robila. V podstate som mu to vrátila, veď on sa o mňa staral dovtedy.

Strata otca musela byť veľkou skúškou vášho zdravia. Zvládli ste to?

Určite to malo vplyv na moje psychické zdravie, musela som si pridať/zvýšiť niektoré lieky. Veľmi ma to zranilo, ale aj posilnilo. Už do toho nespadnem, cítim sa silná. Vždy keď mám slabú chvíľu, snažím sa to prekonať. Nejdem spať, ale idem si zacvičiť, prejsť sa, von s kamarátkou, čokoľvek. Myslím si, že tieto psychiatrické diagnózy sú na celý život. Jedine, ako ich vieme prekonať, je vlastným nastavením mysle a tým môžu byť pod kontrolou. Nechcem to už vzdať a v podstate som v rámci možností v poriadku.

BRATISLAVA/Vladimíra Drábiková

TOP ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

K téme My ženy

Dôležité udalosti