Domáce

Expedícia na strechu Európy: Chlapíkov so samopalmi vystriedali pohostinní Gruzínci

foto-3332.jpg
Zdroj: Expedičný tím

Po prejdení gruzínskych hraníc sme sa tešili, že v tejto krajine aj budeme vedieť, kam presne ideme a hrdo sme vytiahli nášho sprievodcu hneď po tom, ako sme dostali pečiatku do pasu.

Neviete, čo môžu mať spoločné tri mladé Slovenky a offroad na Kaukaze? Odpoveďou je Expedícia na strechu Európy, ktorá sa začala tento piatok (25.7.), a o ktorej priebehu vás budeme počas nasledujúcich týždňov postupne informovať.

Bedeker má pre cestovateľov (a uznávame, že aj pre drsných „expedičákov" ako sme my) svoje opodstatnenie, ale pravé objavovanie začína tam, kde bedeker končí. Po prejdení gruzínskych hraníc sme sa tešili, že v tejto krajine aj budeme vedieť, kam presne ideme a hrdo sme vytiahli nášho sprievodcu hneď po tom, ako sme dostali pečiatku do pasu.

Zdroj: Expedičný tím

Unavení, o tretej nad ránom, sme sa z knihy snažili vyčítať, kde by sme mohli kempovať. Samozrejme, že nie inak, ako vďaka náhode, sme sa ocitli na lúčke pod vysvieteným kostolom Tsminda sameba (kostol Sv. Trojice - toľko sme sa stihli naučiť z gruzínčiny). Ráno, po pár krokoch do strminy, sa pred nami objavil fotogenický kostol - národný symbol Gruzíncov. Samozrejme, že kvetinky sa ako správne turistky ihneď vybrali obzerať a fotiť pamiatku a pritom žasli, ako si ich kaktusy dokážu nájsť „autokamarátov" na každom kroku.

Kamaráti z Británie

Tentoraz to bola britská expedičná dvojica na „brutálnom" landroveri, a tak, keď sa po vyše hodine baby vrátili z prehliadky, našli chlapské hlavy stále zaborené v kapote ako si navzájom obdivujú motory. Nad trasou našich nových britských kamarátov sme tiež len ostali obdivne stáť, pretože z Anglicka to mali namierené až do Indie a gruzínska zastávka bola približne v polovici ich cesty. Samozrejme, že sme si neskôr sami pre seba utešujúco povedali, že čo do počtu kilometrov naša cesta tvorí asi dve tretiny tej ich, takže sme takmer takí istí frajeri, ako oni.

Zdroj: Expedičný tím

Premávka okolo Tsminda sameba bola celkom rušná a okrem turistov si prostredie užívali aj miestne koníky. Naše farebné autíčka budili značnú pozornosť, takže nebolo ťažké dať sa s ľuďmi, najmä miestnymi sprievodcami do reči. Tí nám ochotne poradili, kde sa dá najlepšie najesť, kempovať a čo zaujímavé, čo nie je v bedekri, sa dá v doline vidieť. Ako funguje prenos informácií po gruzínsky, sme zistili hneď, ako sme sa vybrali hľadať odporúčanú reštauráciu. Mala totiž úplne iný názov, ako nám ujo sprievodca spomenul, keďže ten si ju svojvoľne pomenoval podľa jej majiteľky.

Ďalšou odporúčanou atrakciou boli horúce pramene v doline Truso pár kilometrov za dedinou. Keďže sme stihli zmoknúť a vymrznúť, bola to pre nás samozrejmá voľba, ale tentokrát sme sa rozhodli potvrdiť si destináciu aj v bedekri. Bolo rozhodnuté - bedeker ju uvádzal pod rovnakým menom a smerom, tak sme sa ju vydali nádejne hľadať. 

Zdroj: Expedičný tím

Po asi dvoch hodinách, keď sme už začali byť beznádejní, sme v diaľke uvideli osvetlený kúdol pary v priestore obohnanom plotom. Ako sme zastali, z priestoru sa k nám veľmi rýchlym a nervóznym spôsobom pohli dve svetielka a o chvíľu sa pred nami objavili dve mužské tváre. „Určite teraz vytiahnu samopal a rázne a asertívne nás odtiaľto vypoklonkujú", zaznel posmešný koment jedného nášho kaktusa, keďže neverbálna komunikácia tomu aj celkom nasvedčovala.

Kaktusy sa teda šli povypytovať, kde to vlastne sme, a my kvetinky sme len nemo sledovali situáciu z auta. Keď po chvíli ničoho prišli ďalší cudzí chlapi a ich nervózna gestikulácia gradovala, nebolo nám všetko jedno. Konečne sa naši chlapi vrátili do auta a so stručným vysvetlením „utekajme odtiaľto" naštartovali motory. Keď sme prechádzali bližšie okolo grupy, zistili sme prečo - jeden z nich v rúčkach zvieral krásny samopal.

Až neskôr sme si uvedomili, že dané miesto tvorí hranicu medzi problematickým Južným Osetskom a Ruskom a chlapíci zrejme tvorili akúsi pololegálnu pohraničnú políciu. Koniec koncov nám v ten večer horúco bolo, aj keď nie vďaka gejzíru. Po takomto zážitku sme si nevedeli presne vyhraniť názor na miestnych, hoci ich bedeker ospevoval ako jeden z najpohostinnejších národov na svete. 

Pohostinní Gruzínci

Tentokrát sa nám to potvrdilo asi dva dni po spomínanom zážitku. Ako sme si nenápadne pokračovali našou cestou Gruzínskom, z korby auta pred nami na nás začali mávať traja veselí gruzínski ujovia a z ich posunkov sme vyrozumeli, či si s nimi nedáme zoznamovací prípitok. Po krátkom váhaní sme domácim dali šancu a na kraji cesty sme si s nimi dali rýchle, alebo aspoň vtedy sme si mysleli, že rýchle poldeci. 

Zdroj: Expedičný tím

Vtedy sme ešte netušili, že nám jeden z ujov po tom, ako sme ho zaviezli domov, nedovolí len tak rýchlo odísť. NIE, VĎAKA, PONÁHĽAME SA nebola pre neho odpoveď. Usadil nás u seba na dvore a zmobilizoval celú rodinu, aby sa prišla postarať o hostí. Domáci začali behať po dvore a chystať zeleninu, syr a nápoje.

Šok prišiel, keď všetci vošli do kurína. Vraveli sme „snáď by kvôli nám nezabíjal kura," na čo nám bolo odpoveďou nervózne kotkodákanie a tupý dopad sekery na drevo. Vtedy sa už naozaj nedalo povedať nie. Hostina, pozostávajúca z čerstvého šalátu, domáceho syra, jedného „fitness" kuraťa, koláčov a gruzínskeho vína stála za všetky informácie z bedekrov a cestopisov. 

Zdroj: Expedičný tím

Pripomínam, že za celú dobu nepadlo ani slovo po anglicky alebo po rusky (jazyk, ktorý väčšina obyvateľov tejto postsovietskej krajiny ovláda). Okrem nakŕmenia expedičných žalúdkov nás ujo nabalil zeleninkou z jeho záhrady a potom, ako sme si vymenili kontakty, sme museli pokračovať ďalej.



GRUZÍNSKO/ expedičný tím

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

Dôležité udalosti