Skúmala inštitúcie, ako chránia ženy pri pôrode: Systém zlyháva a tým, ktorí porušujú práva, to vyhovuje

Ilustračná snímka.
Ilustračná snímka. Zdroj: TASR

Organizácia Občan, demokracia a zodpovednosť zisťovala, ako štát kontroluje dodržiavanie ľudských práv žien pri pôrode a počas tehotenstva. Zistili, že systém zlyháva a ženy sa nemajú na koho obrátiť, ak chcú poukázať na nevhodné zaobchádzanie zo strany zdravotníkov. Autorka a právnička Janka Debrecéniová skúmala 112 inštitúcií a orgánov, ktoré majú za úlohu kontrolovať a zabezpečovať dodržiavanie práv žien pri pôrodoch. Mnohé nemocnice a úrady jej odmietli poskytnúť transparentné informácie a z tých odpovedí, ktoré dostala, veľakrát vyplynulo, že úrady ani nevedia, ako majú chrániť ľudské práva. 

Debrecéniová v rozhovore hovorí, že jej publikácia je sondou do toho, ako inštitúcie na Slovensku zlyhávajú. Je presvedčená, že podobne zlé výsledky by sme videli aj v iných oblastiach štátu. „Inštitúcie, ktoré sú tu na to, aby zabezpečovali dodržiavanie práv a následne zabezpečili nápravu, ak dôjde k ich porušeniu, nefungujú. Nielenže nefungujú v jednotlivých prípadoch u konkrétnych žien alebo novorodencov, ale nerobia nič ani v systémovej rovine,“ hovorí v rozhovore.

Upozorňuje, že systém sa sám vnútri nechce zmeniť, pretože to vyhovuje tým, ktorí porušujú práva. Nemôžeme však očakávať od žien po pôrode, že budú chodiť po úradoch a sťažovať sa na nemocnice. Tie musia chcieť od žien spätnú väzbu a pracovať na lepších podmienkach pre matky.

Vydali ste publikáciu Inštitúcie ako kulisy nespravodlivosti. Čo sú vaše hlavné zistenia?

Hlavným zistením je, že inštitúcie sú kulisami nespravodlivosti. Inými slovami, inštitúcie, ktoré sú tu na to, aby zabezpečovali dodržiavanie práv a následne zabezpečili nápravu, ak dôjde k ich porušeniu, nefungujú. Nielenže nefungujú v jednotlivých prípadoch u konkrétnych žien alebo novorodencov, ale nerobia nič ani v systémovej rovine, aby celkovo zabezpečili dodržiavanie práv žien pri pôrodoch a predchádzali porušeniam. Čakajú výlučne na podnety a bez podnetov nekonajú – s výnimkou verejnej ochrankyne práv. Zistili sme, že už aj keď dostanú podnety, nič si z toho nevezmú do budúcnosti. Opäť sa nám potvrdilo, že žiadna zo zodpovedných inštitúcií vrátane nemocníc si nezbiera dáta o porušovaní práv systematicky a strategicky, opäť s výnimkou ombudsmanky. Keď si nezbierajú dáta, nevedia, čo je problém a čo by mali systémovo riešiť. Je to začarovaný kruh.

Oslovili ste 112 inštitúcií. Aká bola komunikácia s nimi? Boli ochotní sa s vami rozprávať?

Ako nástroj sme v prípade všetkých inštitúcií využili zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Výnimkou boli niektoré nemocnice, ktoré neboli povinné odpovedať. Tým sme zaslali prosby o informácie. Spomedzi inštitúcií, ktoré boli povinné odpovedať – t. j. všetky orgány štátu, verejné inštitúcie a časť nemocníc, odpovedali takmer všetky. Naopak, spomedzi 28 nemocníc, ktorým sme zaslali iba prosby o informácie, ich odpovedala len štvrtina a ich odpovede boli veľmi strohé. Druhým problémom bolo, že aj keď nám inštitúcie poslali odpovede, že evidujú sťažnosti, často nám neposkytli detailnejšie informácie. Obzvlášť vypuklé to bolo vtedy, keď sa ženy sťažovali na nesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré môže spočívať napríklad v používaní praktík, ktoré nemajú oporu v medicíne založenej na dôkazoch. Nevieme teda, či sa v takýchto prípadoch žena sťažovala, že jej vykonali Kristellerovu expresiu, teda použili takzvané tlačenie na brucho, ktoré je zakázané, alebo jej neumožnili rodiť v polohe, ktorú si zvolila, alebo sa sťažovala na niečo iné. 

Nemal by štát zbierať podrobné dáta a nemocniciam prikázať, aby mu povinne poskytovali detailné informácie o všetkých sťažnostiach, aby sa tomu vedel aj systémovo venovať?

Štát by sa mal zaujímať, či orgány vrátane ministerstva zdravotníctva, zabezpečujú nápravu. Napríklad v Holandsku existuje inštitúcia, ktorá zbiera sťažnosti pacientov a každý deň zverejňuje anonymný prehľad o podnetoch, ktoré dostane. Nejde o to, aby sa na niekoho ukazovalo prstom, ale je to transparentný mechanizmus, ako informovať verejnosť o možných slabých miestach. Na Slovensku máme Národné centrum zdravotníckych informácií. Pýtali sme sa ho, aké dáta zbiera o porušovaní ľudských práv pri pôrodoch. NCZI odpovedalo, že takéto dáta nezbiera. A ak aj NCZI nejaké dáta týkajúce sa pôrodnej starostlivosti zbiera, neinterpretuje ich v ľudskoprávnom kontexte. Dôležitým prvkom je samozrejme aj to, od koho a ako sa dáta zbierajú. NCZI zbiera dáta len od samotných poskytovateľov. Teda od tých, ktorých treba kontrolovať. Ako príklad môžem uviesť už spomínanú Kristellerovu expresiu. NCZI donedávna zbieralo od nemocníc informácie o tom, v koľkých prípadoch túto metódu použili. Číslo bolo veľmi nízke, každý rok išlo len o menej ako pol percenta zo všetkých pôrodov. Keď sa však na tú istú vec pýtala ombudsmanka samotných žien, zistila, že Kristellerova expresia bola vykonávaná vo veľmi vysokej miere, ktorá bola každý rok niekde medzi 30 a 40 percentami pôrodov, o ktorých ombudsmanka získala informácie. Pri zbere dát je preto mimoriadne dôležité, koho a ako sa pýtame. Paradoxom ešte je, že v roku 2018 NCZI tento údaj prestal zbierať s odôvodnením, že ide o zakázanú praktiku. Inštitúcia štátu teda zjavne predpokladá, že ak je niečo zakázané, nedeje sa to.

Publikáciou ste ukázali, že štát a jeho inštitúcie neriešia porušovanie práv žien pri pôrodoch. Čo to vypovedá o vymožiteľnosti práva na Slovensku?

Ja si myslím, že náš monitoring je príkladom toho, ako inštitúcie na Slovensku nefungujú vo všeobecnosti. V minulosti sme už viackrát realizovali monitoring toho, ako fungujú inšpektoráty práce vo vzťahu k zákazu diskriminácie a zistili sme veľmi podobné veci. Máme úrady, ktoré majú z úradnej moci, ex offo, za peniaze štátu dohliadať na dodržiavanie práv a snažiť sa o spravodlivosť a vôbec to nerobia. Niektoré z nich dokonca ani len nerozumeli, čo sú ľudské práva a čo majú sledovať a naprávať. Dobrým príkladom je Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Jednou z jeho úloh je dohliadať na to, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne. Správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti je tiež ľudské právo, pretože garantuje právo na zdravie a na zdravotnú starostlivosť v ich kvalitatívnych zložkách. Keď sme sa však úradu pre dohľad pýtali, koľko z doručených podnetov sa týkalo ľudských práv, odpovedal nám, že nie je oprávnený konštatovať porušenia ľudských práv, pretože jeho úlohou je prešetrovať správnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti. 

 Nepomáhajú tomuto systému aj samotní občania, ktorí sú málo asertívni a nebojujú za svoje práva?

Súhlasím, že angažovanosť a iniciatíva zo strany občanov a občianok má obrovský potenciál prispievať k zmene. Aj naša novodobá história ukazuje, že len aktívni a angažovaní ľudia dokážu niečo zásadne zmeniť. Ak však očakávame, že ak sú porušované práva, má to riešiť osoba, ktorej sa porušenia dejú, zodpovednosť prenášame na ňu. Za rešpektovanie, napĺňanie a ochranu ľudských práv je zodpovedný štát a jeho orgány a inštitúcie. Je to teda štát, ktorý  má zabezpečiť funkčné mechanizmy nápravy v prípadoch, keď príde k porušeniu práv. Ak potrebné mechanizmy nefungujú, ľudia nemajú dôvod ani motiváciu sa obracať na úrady. Keď viem, že mám minimálnu šancu uspieť, načo sa mám unavovať a investovať do toho čas, energiu a iné zdroje? V roku 2020 sme na Slovensku mali zhruba 56-tisíc pôrodov a za jeden rok bola uložená len jedna právoplatná pokuta, aj to nie priamo v súvislosti s pôrodnou starostlivosťou. Ženy po pôrode majú navyše veľa iných starostí. Nie je spravodlivé od nich očakávať, že budú chodiť po úradoch a podávať sťažnosti. Štát a jeho inštitúcie navyše nechcú počuť spätnú väzbu, obzvlášť, ak poukazuje na nedostatky. Pritom každý, kto uplatňuje klientské prístupy a chce poskytovať kvalitné služby, napríklad v biznise, vie, že spätná väzba má cenu zlata. Rôzne spoločnosti ju získavajú veľmi aktívne a nabádajú ľudí, aby ju poskytli. V inštitúciách, ktoré sú zodpovedné za kvalitné poskytovanie pôrodnej starostlivosti, sa však vo vzťahu k cielenému získavaniu informácií o porušeniach práv nič také nedeje.

Niektoré nemocnice vám odpísali, že neevidujú žiadne sťažnosti. Vy ste si však pýtali dáta aj od samosprávnych krajov a úradu pre dohľad. Od nich ste zistili, že nemocnice sťažnosti dostali. Vedome vám klamali?

Krížovou kontrolou zozbieraných dát sme napríklad zistili, že viaceré nemocnice nás neinformovali o podnetoch, ktoré k nim boli postúpené od niektorých iných monitorovaných orgánov, či vo vzťahu k nim prešetrované pred úradom pre dohľad. Ak príde úradu pre dohľad sťažnosť na nemocnicu, je povinný nemocnicu informovať a dať jej priestor, aby sa vyjadrila. Nie je teda možné, že by o takýchto podnetoch nemocnice nevedeli. Niektoré nemocnice, na ktoré dostal úrad pre dohľad podnety, nám tiež neodpovedali na naše prosby o informácie. Musím však povedať, že nie v prípade každého zamlčaného podnetu muselo ísť nevyhnutne o úmysel zatajiť túto informáciu. Problémom mohla byť aj nedostatočná alebo neexistujúca evidencia prichádzajúcich podnetov na porušenia práv na strane nemocníc, obzvlášť, ak sa na ne nevzťahovala evidenčná povinnosť v zmysle zákona o sťažnostiach.

Na čo sa najčastejšie sťažovali ženy v sťažnostiach, o ktorých ste boli informované?

Často sa sťažovali na správanie zdravotníckeho personálu a spôsob jeho komunikácie. V niektorých prípadoch, kde boli informácie od nemocníc konkrétnejšie, hovorili napríklad o arogantnej komunikácii a agresívnom správaní. Niekde sa sťažnosti týkali nerešpektovania informovaného súhlasu či priamo používania nátlaku a zastrašovania. Ženy sa tiež sťažovali na nesprávne poskytovanú zdravotnú starostlivosť, ale tu sme sa od jednotlivých inštitúcií nikdy nedozvedeli, o čo konkrétne išlo. Sťažovali sa aj na nedostatok informácií, nemožnosť prítomnosti sprevádzajúcej osoby, na nedostatky v zdravotnej dokumentácii, na nerešpektovanie dôvernosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti i a na protiepidemické opatrenia.

Prečítajte si tiež:

Ako nemocnice vyhodnocovali sťažnosti?

Veľmi častým výsledkom bolo, že podnet je neopodstatnený. Len v dvoch prípadoch zo 48 podnetov, o ktorých nás informovali nemocnice, sme vydedukovali, že sťažnosť bola opodstatnená. V jednom prípade išlo o nedostatky v zdravotnej dokumentácii a v druhom o nevhodné správanie zdravotníckeho personálu. Nemocnice nás v týchto prípadoch informovali, že nedostatky v dokumentácii boli odstránené a dotknutý zamestnanec upozornený a poučený. Ani v jednom prípade sme však v súvislosti so sťažnosťami, ani tými, ktoré boli vyhodnotené ako opodstatnené, a ani tými ostatnými, ktoré však mohli minimálne niečo signalizovať, nezaregistrovali prijímanie opatrení, ktoré by mali písomnú podobu, ktoré by boli niekde zachytené, ktoré by sumarizovali pravidlá a ku ktorým by sa dalo vrátiť. Žiadne písomné napomenutie, žiadny postup, ako situácii predísť v budúcnosti, žiadna snaha o systémové zmeny. K podobným výsledkom ako nemocnice dospel aj úrad pre dohľad. Spomedzi všetkých podnetov, ktoré riešil, len dva uznal za opodstatnené a uložil pokuty štyristo a päťsto eur.  

Ako by mali nemocnice a ďalšie inštitúcie postupovať pri sťažnostiach a čo by mali byť primerané prostriedky nápravy pre ženy?

Myslím si, že v prvom rade by všetkým zodpovedným inštitúciám malo na napĺňaní práv záležať. Mali by identifikovať svoje povinnosti a začať ich dôkladne realizovať. Mali by si začať pýtať hĺbkovú a na ľudské práva zameranú spätnú väzbu od žien. Mali by sa pýtať aj na to, čo v ich očiach predstavuje problém, čo je pre ne neakceptovateľné, mali by ich vyzývať k tomu, aby boli úprimné a kritické. Zároveň by mala každá z inštitúcií vytvoriť zmysluplné a efektívne postupy, ktorými sa budú jednotlivé podozrenia z porušení prešetrovať. Samozrejme potrebujeme aj zmeny legislatívy, pretože súčasné mechanizmy nápravy sú neprehľadné, neefektívne, rozdrobené a ťažko sa v nich orientuje. V rámci prešetrovania by mali dostať priestor aj  nezávislé expertné subjekty, ktoré nie sú v konflikte záujmov, a tiež zástupkyne žien ako skupiny, o ktorú ide. Zdravotná dokumentácia, ktorú vyhotovuje zdravotnícky personál a zdravotnícke zariadenia, ktoré sú zároveň prešetrované, by mala prestať byť hlavným dôkazom o tom, čo sa počas pôrodu či pri hospitalizácii dialo. Prítomnosť sprevádzajúcej osoby a možnosť nepretržitého kontaktu rodičov s deťmi sa musia stať úplnou samozrejmosťou aj z dôvodu, že predstavujú aj zdroj verejnej kontroly a možné zdroje dôkazov pri prešetrovaní podozrení. Mali by povinne poskytovať informácie o tom, kde sa môžu klientky a klienti sťažovať a požadovať nápravu. Takéto informovanie by sa malo diať aj pri každom poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Moja známa mi hovorila o skúsenosti z nemocnice v Spojených štátoch. Tam pacienti vypĺňajú dotazníky, v ktorých sa pýtajú na každého zamestnanca. Vedia, že keď poukážu na problém, bude sa riešiť. Keď to od začiatku vedia aj zdravotníci a zdravotníčky, majú úplne iný prístup k svojim klientkam. Systém sa sám vnútri kontroluje. 

Ako reagovali dotknuté inštitúcie na vašu publikáciu?

Zatiaľ sme dostali pomerne málo spätnej väzby. Ide však o rozsiahlu publikáciu, takže si myslím, že väčšina sa s ňou ešte len oboznamuje. Viaceré orgány a inštitúcie nás už oslovili a poďakovali sa. Uznali potrebu situáciu riešiť. Verím, že nezostane len pri slovách a že všetky zodpovedné orgány a inštitúcie na čele s ministerstvom zdravotníctva sa chopia iniciatívy a zrealizujú potrebné zmeny.

Prečítajte si tiež:

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

K téme Zdravotníctvo

Dôležité udalosti