Ján vozí vybavenie ukrajinským vojakom: Lekárničky, na ktoré prispeli Slováci, pomohli aj v Azovstale

Ján vozí vybavenie ukrajinským vojakom: Lekárničky, na ktoré prispeli Slováci, pomohli aj v Azovstale
Zdroj: Dmytro "Orest" Kozatsky

Slovák Ján Birčák organizuje finančné zbierky pre ukrajinských vojakov. Od začiatku vojny sa jemu a jeho blízkym podarilo vyzbierať tisíce eur, ktoré putovali na kúpu vybavenia v podobe vojenských lekárničiek, vysielačiek alebo vozidiel. Opisuje, ako sa k tomu dostal, prečo boli začiatky týchto aktivít náročné a ako sa vybavenie, na ktoré prispeli Slováci, dostalo aj do obliehaného Azovstaľu.

Ján má otca Slováka a matku Ukrajinku. Narodil sa na Slovensku a hovorí o sebe, že je Slovák. Napriek tomu znamená Ukrajina v jeho živote veľmi veľa.

Po tom, ako sa jeho rodičia rozviedli, odišiel žiť spolu s mamou do jej rodnej krajiny. Usadili sa v Doneckej oblasti, odkiaľ pochádzala. Bolo to v čase, keď mal iba pár rokov, vyrastal tu a dospieval. Ako tvrdí, pre ľudí z tohto regiónu sa vojna nezačala 24. februára. „Toto je ‚už len‘ jej horúca fáza,“ reflektuje, ako vnímajú Ukrajinci z ťažko skúšaného východu súčasnosť.

Po začiatku „horúcej fázy“ vojny nevedel nečinne sedieť. Už takmer päť mesiacov bez prestávky zháňa všetko, čo najviac potrebujú ukrajinskí vojaci a čo dokáže ako civilista zohnať. „Moderná vojna je nielen o počte vojakov, množstve zbraní a munície, ale hlavne o mobilite. Kto je mobilnejší, vie sa rýchlejšie presúvať, vie organizovať a ochrániť logistické reťazce, ten má väčšiu šancu zvíťaziť v boji,“ približuje.

Cesta za hranice sa zmenila

Ako Slovák s ukrajinskými koreňmi dostával Ján po spustení ruskej invázie nespočetné množstvo správ. Jeho blízki chceli vedieť, čo sa v susednej krajine stalo, čo sa deje a bude diať.

„Nikto, koho poznám, nečakal, že sa to naozaj stane. Áno, všetci sme videli, že sa niečo deje, no správy o hrozbe sme počúvali tak dlho, že sme ich už prestali vnímať ako hrozbu. Až sme sa presvedčili, že sme sa mýlili,“ opisuje.

Iba pár dní pred tým pritom oslavoval narodeniny svojich priateľov vo Ľvove a zrazu sedel v aute a znova smeroval na hranice. Účel však bol úplne iný. „Rodinu môjho blízkeho priateľa som išiel odviezť do bezpečia,“ vysvetľuje. Už tu Ján videl jeden z miliónov príbehov rodín, ktoré sa museli pre vojnu rozdeliť. „Kamarát musel zostať na Ukrajine. Už pred vojnou pracoval ako civilný zamestnanec s ukrajinskými špeciálnymi silami a počas vojny musel zostať doma,“ opisuje.

Prvé dni bol Ján bezmocný. Nevedel, čo má robiť. Mal potrebu pomáhať utečencom, ale aj nutkanie prihlásiť sa do ukrajinskej armády. „Nakoniec som našiel niečo, v čom môžem byť užitočný,“ hovorí o začiatkoch a spustení svojich zbierok.

„Som Slovák, nemám ukrajinský pas, nemám bojové skúsenosti, bez ktorých cudzincov neberú do medzinárodných jednotiek Zbrojných síl Ukrajiny. Bol som spokojný, že touto cestou viem pomôcť najlepšie. Cítil som sa a stále sa cítim užitočný a viem, že môžem robiť aspoň niečo, čo viem reálne ovplyvniť a nielen zúfať pri celodennom čítaní správ na internete,“ opisuje.

Lekárničky išli aj do Azovstaľu

Kontakty z Ukrajiny pomohli Jánovi dostať sa bližšie k požiadavkám ukrajinských vojakov. V začiatkoch ho usmernil najmä spomínaný dávny kamarát, ktorý mal prepojenie s ukrajinskými špeciálnymi silami.

„Povedal presne, čo vojaci potrebujú. Boli to lekárničky IFAK (osobná lekárnička, odvodené z anglického Individual First Aid Kit, pozn. red.). A tak sa začala ‚moja vojna‘,“ hovorí Ján.

Na Ukrajine bola situácia so zásobami beznádejná. Logistické reťazce padli, v okolitých krajinách bolo všetko vypredané, špecializované obchody sľubovali doplnenie skladových zásob až o dlhé týždne.

Ján zisťoval, koľko môžu lekárničky stáť a nešlo o lacnú záležitosť. Kvalitné a dobre vybavené možno kúpiť aj za stovky eur. Obrátil sa preto na priateľov na Facebooku. Za niekoľko dní sa okolo 600 ľuďom podarilo vyzbierať niekoľko tisíc eur, za čo spolu so známymi nakúpil nielen 20 lekárničiek, ale aj špeciálne obväzy, nosidlá, powerbanky a iné. „Všetko som odviezol na Ukrajinu a odovzdal spomínanému kamarátovi. Ten to potom dal vojakom, s ktorými kedysi pracoval,“ priblížil.

„Pomôcť chcelo veľmi veľa ľudí. Ozývali sa mi takí, ktorých som nevidel aj pätnásť rokov. Našťastie sa ukázalo, že Facebook, ktorý je plný proruských nadšencov, neodráža realitu okolo mňa,“ opisuje.

Zdroj: Ján Birčák

​V tej chvíli si Ján myslel, že ide o jednorazovú pomoc. No opak bol pravdou. Zlomovým bodom v jeho aktivitách bolo, že časť lekárničiek poslúžila aj obrancom v obliehanom Mariupole a závode Azovstaľ. Vtedy bol presvedčený, že pomoc má zmysel a príde tam, kde to naozaj potrebujú.

Slovák tak vyhlásil ďalšiu zbierku. Tentoraz pribúdali peniaze na účet oveľa pomalšie. Ani prostriedky ľudí neboli nekonečné. Napriek tomu sa za ďalšie tisícky eur podarilo nakúpiť lekárničky, ktoré odniesol sám a osobne odovzdal priamo do rúk vojakov na Ukrajine.

Ján zriadil transparentný účet v banke, na ktorý presmeroval všetky príspevky, aby ľudia mohli vidieť, ako sa míňajú ich peniaze. Potom nastal ďalší zvrat. Podarilo sa mu spojiť s Ukrajinkou, ktorú v krajine poznajú ako známu PR špecialistku. Vďaka Olene Monovej mohli osloviť ešte viac ľudí.

„Ona zúfalo zháňala škrtidlá pre jeden z útvarov bojujúcich v okolí Charkova. Napísal som jej na Facebooku, bez toho, aby som čakal, že si moju správu vôbec prečíta. Prečítala. Ozvala sa. Slovo dalo slovo a odvtedy už niekoľko mesiacov pracujeme v tesnom tandeme,“ hovorí.

Pre Olenu je oveľa jednoduchšie zbierať peniaze, pre Jána je zasa jednoduchšie zháňať potrebné veci v Európe, kupovať ich a voziť na Ukrajinu.

Najviac potrebujú autá

Už od apríla spolupráca Jána s Olenou spočíva v tom, že ukrajinské jednotky, v ktorých bojujú ich známi, súkromne poprosia o niečo, čo zúfalo potrebujú. Väčšinou sú to autá.

„Olena vyhlási zbierku, ja také auto nájdem, kúpim, všetko vybavím a odveziem vojakom na Ukrajinu. Dôležité je, aby vojenský útvar poslal oficiálnu žiadosť. Stačí aj obyčajný sken alebo fotografia v mobile, originál netreba. Ukrajinci sú teraz v tomto veľmi flexibilní,“ približuje Ján.

Auto potom kúpi v cudzine, vybaví všetky colné a úradné záležitosti a na vývozných značkách ho odvezie na Ukrajinu ako humanitárnu pomoc. Takúto pomoc pre ozbrojené sily vybavujú prednostne. Nemusel preto stáť v kilometrových kolónach áut, ktoré si Ukrajinci nakúpili v Európe, keď u nich boli dočasne zrušené colné poplatky.

A o akých autách hovoríme? Ukrajinské vojenské útvary majú veľmi jednoduché požiadavky. Keďže je deficit veľký, sú vďační za čokoľvek. „Ale, samozrejme, najviac si cenia silnejšie 4 x 4 terénne vozidlá na naftový pohon, ktoré niečo vydržia a aby boli aspoň v takom stave, aby nemuseli hneď do servisu,“ opisuje.

Aktuálne je aktívna zbierka na ďalšie vozidlo, ktoré pôjde do jednej z výsadkových brigád. Predpokladá, že to nebude posledné, ktoré kupujú.

Od toho, kto auto bude používať, sa odvíjajú aj požiadavky. „Ak to bude štvor- až päťčlenný palebný tím, ktorý sa potrebuje rýchlo dostať na pozíciu, udrieť a uniknúť, uprednostňujú pracovné autá s korbou. Vojaci si tu vedia navariť, postaviť stojan na nejakú zbraň alebo auto inak upraviť podľa svojich potrieb,“ približuje s tým, že okrem áut potrebujú na frontoch aj ďalšie vybavenie.

Ján im vie zabezpečiť a doručiť aj drony, ktoré sú často drahšie ako ojazdené vozidlo. „Sú to aj digitálne vysielačky, taktické slúchadlá, všetko možné. Nikdy som sa tomu nevenoval. Ale, ako vidíte, život vás donúti a začnete sa vyznať aj v zdravotných pomôckach, aj vo vojenskej výbave,“ hovorí Slovák, ktorý to stíha popri svojej práci v korporáte.

​​Ján už prestal rátať, koľkokrát od vpádu ruských vojsk bol na Ukrajine. Ako to momentálne vyzerá v mestách a uliciach? „Ukrajina je celá ovešaná patriotickými plagátmi, vlajkami a heslami. Symbol s ukrajinským vojakom a ruskou vojnovou loďou, ktorú poslali kade ľahšie, je ikonický. Atmosféra je na Ukrajine pekne ironicky vulgárna,“ opisuje.

Únavu z vojny je však cítiť. Najmä v mestách, ktoré ňou nie sú zasiahnuté. „Ľudia sú otrávení, no od vojakov bojujúcich v zákopoch to počuť nebudete,“ hovorí Ján.

Kde sa dá, Ukrajinci žijú ďalej ako zvyčajne. Chodia von, zabávajú sa a mnohí vojnu ani neriešia. Relatívne pokojný život v západnejších oblastiach narúšajú pravidelné vzdušné poplachy.

„Ten, ktorý zaznie u nás v piatok o dvanástej, je nič. Na Ukrajine vedia, že bomba môže padnúť kdekoľvek, aj do vzdialenejšieho mesta od bojiska,“ dodáva. Dôkazom toho je i nedávny útok na ukrajinské mesto Vinnycia, ktorý si vyžiadal viaceré obete vrátane detí.

Ukrajinci sú však podľa Jána naďalej odhodlaní. Stále čakajú na čoraz väčšie dodávky zbraní. Každá pomoc, ktorá dorazí, im dvíha sebavedomie. „Stále hovoria, že Rusov dokážu poraziť, len nemajú čím,“ tvrdí Slovák, ktorý plánuje aj naďalej pomáhať so zbierkami pre vojakov.

TOP ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

K téme Vojna na Ukrajine

Dôležité udalosti