Stále sa ma dotkne, keď mi dedko povie, aby som nenosila krátke šaty. Ema zažila drastické diéty a záchvaty prejedania (rozhovor)

Reportáž z Televíznych novín sa automaticky prehrá po reklame

Ema na sociálnych sieťach ukazuje svoju cestu od drastických diét k zdravému postoju k svojmu telu a jedlu. Odmalička sa cítila iná a chcela schudnúť. Skončilo sa to začarovaným kruhom drastických diét a záchvatového prejedania. Nudu, šťastie, výčitky aj depresiu kompenzovala jedlom. Trvalo deväť rokov, kým si uvedomila, že ideál krásy je nedosiahnuteľný.

Dnes už nerozdeľuje jedlo na dobré a zlé, ale je všetko v zdravej miere a pohyb považuje za radosť a nie trest. Vďaka zmene myslenia sa jej podarilo schudnúť 45 kilogramov a radí ostatným, aby sa zbavili toxickej diétnej kultúry. Stále ju však dokážu zraniť komentáre od okolia a ľudí na sociálnych sieťach.

S chudnutím ste začali v trinástich. Prečo tak skoro?

Odkedy si pamätám, bola som väčšie dievča. Väčšia ako moje rovesníčky. V trinástich rokoch som mala prvý pokus o chudnutie, ale už napríklad v deviatich rokoch som išla na mesiac do Bardejovských kúpeľov. Celý život ma prenasledoval pocit, že som iná, hovorili mi, že z toho vyrastiem. V puberte som začala viac vnímať svoje okolie a komentáre a chcela som s tým niečo urobiť. Samozrejme, ako 13-ročná som bola viac precitlivená na okolie.

Čo vás najviac ovplyvňovalo v tom, ako ste vnímali svoje telo?

Všetko. Ako sa na mňa ľudia pozerali. Raz ako dieťa som išla po ulici a niekto cudzí mi povedal: „Schudni.“ Alebo som išla do obchodov kupovať oblečenie a predavačky sa na mňa pozerali. Moja sestra bola celý život chudá a takto sa voči nej ľudia nesprávali. Aj to som vnímala. Ako dieťa ma ovplyvňovali aj dezinformácie, ktoré sa na mňa valili, nevedela som si overovať, čo je zdravá cesta a bola som naivná. Všetkému, čo médiá propagovali ohľadom chudnutia, som verila.

Ako teda vyzeral váš život v trinástich?

Dá sa povedať, že vtedy som prvýkrát vkročila do života toxickej kultúry, ale bolo to nič oproti tomu, čo ma čakalo ďalších deväť rokov. Vtedy som spadla na úplné dno. Režim bol taký, že všetko, čo som videla v médiách a na sociálnych sieťach o chudnutí, som považovala za správny postup. Žiadne jedlo po piatej, žiadne pečivo, žiadne cestoviny, žiadne sacharidy, lebo tie sú zlé a zakázané. Jedla som extrémne málo. Keď váha rapídne ubúdala, bola som na seba striktnejšia. Začala som dostávať pochvaly od okolia a bola som spokojnejšia. Moju pevnú vôľu a sebadisciplínu to iba upevňovalo a hovorila som si, že asi to robím dobre, keď dostávam poklony.

Pamätám si, ako na strednej škole na telocviku ma spolužiačka pochválila, že som cez leto schudla. Poviem to na rovinu: Hladovala som. Jedla som len doma s rodičmi, keď som musela, ale aj to iba trochu. Vždy som sa vyhovorila, že už som plná, že už nevládzem. Samozrejme, cvičením som sa týrala. Mali sme steper a ja som bola schopná dve hodiny iba šliapať popri tom, ako som pozerala film. Cvičila som bežne dve-tri hodiny vkuse. Mala som diár, kde som si zapisovala ranný, poobedný, večerný tréning. Celé to bolo extrémne, nezdravé a neudržateľné. Bolo to presne to, čo nám hovorí toxická diéta, aby sme robili. Ja ako dieťa som si to však nemohla uvedomiť. Tento režim nebol dlhodobo udržateľný. Veľmi rýchlo prišiel jojo efekt a pribrala som naspäť to, čo som schudla a ešte niečo navyše.

Keď sa vám podarilo prvýkrát výrazne schudnúť, cítili ste sa konečne akceptovaná?

Áno. Pochvalu od spolužiačky si doteraz živo pamätám. Diétna kultúra nám dáva myšlienku, že ak je niekto štíhly, je aj šťastnejší, akceptovaný spoločnosťou, musí mať riešenia na všetky problémy. Jednoducho, že štíhlosť vyrieši všetko. Teraz už viem, že to tak nie je. Tento hladovací režim mal určite vplyvy na moju psychiku. Na strednej som mala hlbokú depresiu. Bolo to také hrozné obdobie, že som raz išla do kuchyne po kuchynský nôž. To som padla na samé dno. Myslím si, že veľký podiel na tom malo to, že som striktne držala diétu, nemala som energiu, cítila som sa otrasne a už som nevládala. To však prišlo až po tom, čo som znova pribrala.

Čo ste teda robili, keď ste znova pribrali po tom, čo ste v trinástich rapídne schudli?

Rodičov som presvedčila, aby mi zaplatili trénerku. Myslela som si, že potrebujem pomoc. Lenže to bol krok do neznáma aj dozadu. Vydržala som pri nej asi mesiac. Nastavila mi trikrát do týždňa silový tréning, do toho kardio. Pamätám si, že som stále musela vybehnúť z posilňovne, lebo mi bolo na vracanie. Urobila mi dvojtýždňový jedálniček, ktorý pozostával z kuracieho mäsa, ryže, cottage cheesu s ryžovými chlebíkmi a brokolice. Teraz spätne nechápem, ako mohla predpísať 14-ročnému dievčaťu vo vývine takýto jedálniček. Veď denne som prijala možno najviac tisíc kalórií. Samozrejme, že niečo také sa nedá vydržať.

S rodičmi ste sa o tom nerozprávali? Neprišlo im čudné, že 14-ročné dieťa má takúto drastickú diétu?

Ja som sa pre to nadchla. Mala som nový režim, jedálniček. Verila som, že mi to pomôže schudnúť. Sama sa teraz pýtam, ako to mohlo okolie dopustiť. Myslím si, že tá fitnestrénerka ani nemala oprávnenie mi predpisovať jedálniček a nikomu to neprišlo zvláštne. Fakt netuším prečo.

Z najbližšieho okolia neprišiel signál, že toto nie je v poriadku?

Prišiel signál, že je dobré, že niečo so sebou robím a chudnem. Tak je to doteraz. Ľudia sa nepozerajú na proces, ale na finálny výsledok. Sledujú len vizuálnu a fyzickú stránku. Nezaujíma ich, či človek trpí depresiami, či hladuje. Diétna kultúra uctieva, ako človek vyzerá a netrápi ju, ako sa tam človek dostal. Podľa mňa je to veľmi zvrátené.

Malý nevinný hlások ma stále nútil jesť

Čo bolo u vás spúšťačom záchvatového prejedania?

Roky držania diét. Hladovala som a následne som sa záchvatovo prejedala. Po strednej škole sa mi veľmi reštriktívnym diétami podarilo schudnúť vyše 40 kíl. Potom som znova pribrala ešte viac a myslela som si, že som pokazená. Nevedela som, ako je možné, že niekto diétami schudne a niekto nie. Prišiel čas experimentovania. Skúšala som prerušovaný pôst, pila som nápoj, ktorý propaguje Beyoncé. Je to javorový sirup, čili korenie, citrón a voda. Toto bolo najextrémnejšie obdobie. Hladovala som. Konštantne som chudla alebo priberala. Študovala som vysokú školu v zahraničí, takže som bola sama sebe paňou, nikto ma nekontroloval. Išla som do extrémov. Na internáte som schudla za tri mesiace 15 kíl, prišla som domov a nasledoval mesiac záchvatového jedenia a priberania. Ku koncu druhého ročníka to bolo najhoršie. To bol rok 2019.

Ako vyzerala najhoršia fáza?

Epizódy záchvatového prejedania boli silnejšie a častejšie. Prišlo to skoro každý deň a bolo to nekontrolovateľné. Niekedy to vyústilo do toho, že som vyhodila jedlo do koša, ktoré som si impulzívne kúpila. Pamätám si, ako som musela liať do koša olej, aby som nezjedla vyhodené jedlo. Dostala som sa do bodu, že ležím v posteli, nudím sa a dvadsať minút bojujem s myšlienkou, či nejdem do obchodu. Potom som poľavila, vybehla som do obchodu, nebola som ani hladná a kúpila som si všetko, čo som si mesiace zakazovala, lebo som držala diétu. Bolo to mentálne vyčerpávajúce. Nevedela som prestať myslieť na jedlo. Stále som chcela jesť, aj keď som bola plná. Malý nevinný hlások ma stále nútil jesť. V tom období som si myslela, či nemám halucinácie, či nemám inú poruchu. Potom som prišla na to, že je to porucha príjmu potravy a dá sa to liečiť. Počas deviatich rokov diét som riešila iba jedlo, čo môžem, čo nemôžem jesť. Už som mala dosť. Už som nemohla ísť takto ďalej.

Ľudia, ktorí si tým neprešli, nerozumejú tomu, prečo ste sa nedokázali ovládať. Prečo je také ťažké povedať si dosť?

Ten, kto to nezažil, to nepochopí. Aj na sociálnych sieťach dostávam veľa správ, že nejedz, maj pevnú vôľu. Lenže slová ako pevná vôľa, sebadisciplína sú pojmy diétnej kultúry, ktorá nás presviedča o tom, že keď neviem dodržať striktnú diétu, tak som „lúzer“ a nedám to. Záchvatové prejedanie neprajem nikomu. Predstavte si, že hodinu ležíte s tým, že neviete prestať myslieť na jedlo. Vnútorný hlas vám hovorí: Daj si niečo, už je to aj tak jedno.

Päťkrát vstanem z postele, päťkrát si naspäť ľahnem, lebo sa snažím odolať tomu impulzu, ale nakoniec aj tak vyhrá. Nedá sa nič robiť. Ľudia si neuvedomujú, že to nie je len o tom, že človek sa prejedol, ale dôležité je aj to, čo prídem potom. Človek začne hladovať, cvičí tri hodiny. Všetky myšlienkové pochody sú len o tom, že čo som zjedla a ako to môžem vykompenzovať. Nedokázala som normálne fungovať, pretože to bolo jediné, na čom myslela. Malo to za následok aj to, že som sa začala vyhýbať spoločnosti, nikam sa nechodila. Nemohla som chodiť von, lebo som vedela, že budem myslieť na jedlo a nevedela som, či sa budem kontrolovať. Bála som sa chodiť s kamarátkou von, lebo som vedela, že si dám len šalát a potom doma sa budem prejedať, alebo na druhej strane som si nechcela dať burger, lebo by si všetci hovorili, že jem burger a nestarám sa o seba.

Na TikToku ste povedali, že ste si kompenzovali emócie jedlom. Čo ste tým mysleli?

Sú rôzne spúšťače záchvatového prejedania. Jeden bol fyziologický. Telo bolo hladné, potrebovalo jesť. Druhý bol emočný. Či som bola smutná, šťastná, hocijakú emóciu som kompenzovala jedlom. Nevedela som tie emócie spracovať inak. Záchvatové prejedanie je návyk a ja som si vytvorila návyk, že emócie som spájala s jedlom a tak som ich prekonávala. Či to bola nuda, šťastie, smútok, depresia. Jedlo bolo stále tam.

Kedy nastal zlom a povedali ste si „dosť!“?

Bolo to v marci 2021, keď som vyhodila olej do koša, aby som nezjedla jedlo, ktoré som tam vyhodila. Fyzicky ani psychicky som ďalej nevládala. Študujem psychológiu a vďaka tomu som pochopila, ako mám „heknúť“ hlavu a zmeniť správanie. Ako som sa učila teóriu, tak som ju aj aplikovala na sebe. Vedela som, že nie som sama a dá sa zo začarovaného kruhu dostať von.

Prečítajte si tiež:

Ako vyzeral proces ozdravovania?

Hlavná zmena nastala v hlave. Musela som odstrániť čierno-biely filter nazerania na potraviny. Prestala som ich deliť na zlé a dobré, zakázané a dovolené. Zmenila som aj pohľad na cvičenie. Nemá to byť nástroj na spálenie kalórií, ale má to byť niečo, čo vás baví. To boli hlavné zmeny, na ktorých som pracovala.

Ako sa vám to podarilo?

Je to dlhý proces, na ktorý treba veľa trpezlivosti. Dlho som aj hľadala odborníkov na záchvatové prejedanie, lebo som nevedela, ako to mám sama riešiť. Čítala som odbornú literatúru, materiály zo školy. Snažila som sa byť vlastnou psychologičkou a motivátorkou. Najdôležitejšie je dať zbohom toxickej diétnej kultúre. Je to ťažké, pretože sa na nás valí z každej strany.

Prerušila som spojenie jedlo a emócie

V čom sa odlišuje vaše súčasné mentálne nastavenie od toho predchádzajúceho?

Už sa nepozerám na jedlo ako na zakázané či dobré. Necítim hanbu ani výčitky po najedení. Už viem, že nereálny ideál krásy, ktorý nám podsúva diétna kultúra, je nedosiahnuteľný. Hýbem svojím telom, pretože ma to baví a mám to rada, ale nie preto, aby som ho trestala. Jedlo už neberiem ako odmenu alebo útechu. Prerušila som spojenie jedlo a emócie. Keď som začala riešiť svoj vzťah k jedlu, tak aj tie nutkavé myšlienky utíchli a už sú úplne tiché. Už tu nie sú.

Na návšteve u babky a dedka si zvyknete vypočuť, že by ste mali ešte trochu schudnúť. Čo s vami tieto komentáre robia?

V minulosti by som po týchto komentároch emócie riešila prejedaním. Minulý rok mi na oslave dedko povedal, že by som mala nosiť dlhšie šaty a neukazovať veľké stehná a mala by som ešte viac schudnúť. Dodal, že načo si kupujem menšie šaty, že či by som si kúpila menšie topánky, len preto, že sa mi páčia. Hoci som už bola v štádiu uzdravovania, tieto komentáre spustili mesiac záchvatového prejedania. Je veľmi dôležité sa toho nezľaknúť. Mozgové signály a nastavenie v hlave sú návyk, ktorý sme si budovali roky. Preto je normálne, že sa to vráti aj počas uzdravovania. Skôr to treba brať ako sebareflexiu, pracovať s tým, čo sa stalo a porozumieť tomu. Teraz si na mne všetci všimnú zmenu. Fyzickú aj mentálnu. Napriek tomu stále dostávam komentáre od rodiny. Minule sa ma teta, ktorá večne drží diéty, spýtala, či nie som chorá, že som toľko schudla. Alebo dostanem poznámku: Ty si môžeš dať koláč? Už nemám potrebu to kompenzovať, ale nie je to príjemné. Som len človek s emóciami a dotkne sa ma to. Aj keď povedia „nič v zlom“, je to v zlom.

Myslíte, že ľudia majú tieto komentáre so zlým úmyslom?

Viete, ako to je. Rodina vám povie, že to nemyslí zle, že je to len v dobrom a záleží jej na vás. Lenže raz ten pohár už pretečie a aj keď možno nemajú zlý úmysel, ľudia si mnohokrát neuvedomujú, ako i nevinný komentár môže ublížiť.

Dostávate negatívne komentáre aj na sociálnych sieťach?

Najčastejšie mi komentujú videá o jedle. Keď zverejním, čo som dnes jedla, tak mi píšu, že pri tom jedálničku nikdy neschudnem, alebo najskôr schudnem v roku 2028. Teraz, keď som schudla 45 kíl a vidno na mne aj mentálnu zmenu, píšu mi, že to si neudržím, určite priberiem, videl som tvoje posledné tri videá a vidím, že si pribrala. Nestačím sa diviť, čo rúško anonymity dokáže napáchať. Ak to nie je vaše telo, nemáte ho prečo komentovať. Neviete, čím si ten človek prešiel, prechádza a čo sa mu honí hlavou. Môže sa stať, že človek po týchto komentároch príde domov a začne sa prejedať, alebo naopak, nebude jesť. Tieto komentáre poháňajú poruchy príjmu potravy. Ľudia vám povedia, aby ste to ignorovali, ale nie je to ľahké.

Prečítajte si tiež:

Kritizujú tí, ktorí sami nie sú spokojní so svojím telom

Čím to je, že sme takí posadnutí komentovaním výzoru druhých?

Myslím si, že ľudia tým len odzrkadľujú samých seba. To, čo sa im na sebe nepáči, vyčítajú druhým, alebo naopak, závidia druhým niečo, čo oni nemajú. V podstate sme jednoduchí. Keď sa nám niečo nepáči, musíme to okomentovať. Alebo sami sme nespokojní so svojím telom, tak si musíme uľaviť tým, že skritizujeme toho druhého. Predstavte si, že ste niekto, kto drží diétu celé roky, schudnete, potom máte jojo efekt a znova priberiete a potom vidíte mňa. Podarilo sa mi schudnúť 45 kíl bez hladovania. Nedá vám to a musíte mi napísať komentár, že si to neudržím, lebo nič iné nepoznáte.

Je ešte niečo, čo vás dokáže na sociálnych sieťach prekvapiť a zraniť a musíte siahnuť na dno svojich síl, aby ste pokračovali?

Určite si musím dávať mentálne pauzy od sociálnych médií. Viem, že niektorí ľudia si potrebujú iba rypnúť, ale dokáže to rozhádzať psychiku človeka. V minulosti som to znášala horšie. Keď mi prudko stúpla sledovanosť, začalo mi chodiť aj veľa neprajných komentárov. Vedela som, že to robím správne, ale keď vám príde 10 - 15 komentárov, že to robím zle, že nikdy neschudnem, že by som mala jesť len mäso a ryžu, tak si hovorím, že je to ich problém. Ja viem svoju pravdu. Ale nestačím sa diviť. Strácame ľudskosť, nemáme zábrany. Napíšeme hneď to, čo nám napadne, aj keď vieme, že to toho druhého môže zraniť, ale keďže ho nepoznáme, je nám to jedno.

Čo by ste poradili svojmu trinásťročnému ja?

Nepodľahni svetu toxickej diétnej kultúry, pretože ťa len stiahne na dno a nepomôže ti.

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

K téme Zdravie

Dôležité udalosti