Juráneková z IPčka: Mladí sú unavení a vyčerpaní. Hnevá ma, keď počujem: „A z čoho?“

Video televízie Markíza sa automaticky prehrá po krátkej reklame.

Ako vyzerá vnútorný svet mladého človeka, s akými problémami zápasí v dnešnej dobe a ako pomôcť ľuďom, ktorí sami nedokážu zvládnuť náročné životné situácie? Rozprávali sme sa s odbornou poradkyňou Zuzanou Juránekovou z IPčka.

Občianske združenie IPčko poskytuje ľuďom odbornú pomoc v oblasti duševného zdravia. Prostredníctvom Krízovej linky pomoci (0800 500 333) a linky pomoci pre mladých ľudí IPčko.sk a ďalších služieb pomoci poskytujú anonymnú, nonstop dostupnú a bezplatnú psychologickú pomoc. 

V štatistike, ktorú zverejnili za prvý polrok 2023, zaznamenali prudké nárasty v témach porúch príjmu potravy až 170 percent, fenomény internetu 220 percent, kam patrí kyberšikana, online výzvy, hejty, hoaxy, ale aj online radikalizácia mladých ľudí.

V rozhovore s odbornou poradkyňou Zuzanou Juránekovou sa dočítate: 

  • Čo majú spoločné mladí ľudia, ktorí žiadajú o pomoc
  • Prečo mladí pociťujú tlak na výkon
  • Ako treba pristupovať k ľuďom, ktorí potrebujú pomoc
  • Prečo je duševné zdravie podceňované 

Vo vašej štatistike sa uvádza, že počas mesiacov máj a jún ste prirodzene evidovali 23-percentný nárast v téme škola a vzdelávacie ťažkosti. Avšak ako to je so žiadosťami o pomoc počas letných prázdnin? 

Čo sa týka tlaku na výkon v oblasti vzdelávacích povinností, tak toto bolo to obdobie, kedy sa začínali maturity, blížil sa koniec školského roka a tlak na známky vyeskaloval presne o tieto percentá. Bolo to najnáročnejšie obdobie z hľadiska akademického tlaku. Nedá sa úplne povedať, že sme zaznamenali priepastný pokles žiadostí o pomoc počas prázdnin – práve naopak. Letné prázdniny nie sú obdobím, kedy sú deti a mladí ľudia šťastní a cítia nejakú obrovskú úľavu.

Prečítajte si tiež:

Prečo žiaci nepociťujú cez leto úľavu a nie sú šťastní? 

Mnohé z nich sa cítia osamelo, pretože sa im pretrhli väzby s rovesníkmi. A nestačí im byť iba online. Potrebujú sa s nimi fyzicky stýkať. Zároveň sú tu mladí ľudia, ktorí prežívajú rôzne situácie. Musíme si uvedomiť, že pre mnohých je škola bezpečné miesto, ak v rodinách zažívajú ťažké situácie, tak školu považujú za únik do bezpečného prostredia. 

Potom tu máme deti, ktoré majú taký naprogramovaný a preplnený program, že nemajú možnosť si reálne oddýchnuť, vydýchnuť a nepodávať výkon ešte aj cez prázdniny.

Ďalšou skupinou sú mladí ľudia, ktorí nemajú dostatočné finančné zabezpečenie. Vo svojom okolí vidia, že rovesníci navštevujú rôzne miesta, majú program a oni sa cítia sami, menejcenne. Prirodzene sa porovnávajú. To spektrum emócií, ktoré deti cítia počas leta, je obrovské. A myslieť si, že im je dobre a sú spokojní a šťastní, lebo sa skončila škola, je mýtus.

Čo majú spoločné mladí ľudia, ktorí vás žiadajú o pomoc?

Najviac ich spája extrémny pocit osamelosti, aj napriek tomu, že sú obklopení ľuďmi. Registrujeme to už dlhodobo. Je to spojené s tlakom na výkon, ale ten tlak má oveľa väčší presah do ich života. Výkon musia podávať vo všetkých vzťahoch, v ktorých sa objavujú. Vo vzťahu k rodičom – musia plniť nejaké očakávania, musia byť dieťaťom, ktoré si rodič vysníva a predstavuje. Boja sa zlyhať a urobiť akúkoľvek chybu. To isté smeruje aj vo vzťahu ku škole, k partnerským aj rovesníckym vzťahom. Musia dokázať skupine, že sú relevantní, a často pre potrebu úspechu a prijatia sú ochotní posúvať svoje vlastné hranice.

Mladí ľudia si dávajú na tvár masky

Je ten tlak väčší ako pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi?

Áno. Oni sú naozaj unavení a vyčerpaní. Veľmi ma hnevá, keď počujem: „A z čoho oni môžu byť unavení?“

Oni sa naozaj naučili hrozivo a dokonalo si dávať na tvár masky a plnia úlohy a očakávania danej skupiny a ľudí, s ktorými sú v kontakte. Je vyčerpávajúce, ak v tom ostávajú sami. Ak nemajú miesto, kde si môžu tú masku dať dole a ukázať, kým v skutočnosti sú. To má vplyv na duševné zdravie. S tým súvisia ďalšie problémy uvedené v štatistike za prvý polrok 2023 – poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie, myšlienky na ukončenie života, panika, depresie, úzkosti.

Čo vás najviac prekvapilo v danej štatistike?

Mňa už dlhodobo trápi téma sebapoškodzovania mladých ľudí, ktorých neustále od čias pandémie pribúda. Takýmto spôsobom sa snažia vyrovnať s tým, čo prežívajú, zvládnuť bolesti, napätie. A teraz sú to aj poruchy príjmu potravy, aj myšlienky na ukončenie života a pokusy o ukončenie života u mladých ľudí. 

Predpokladám, že poruchy príjmu potravy sa v súčasnosti netýkajú už iba dievčat.

Netýkajú sa len dievčat. Zastúpenie žien je väčšie ako mužov, ale nie je to iba ženská záležitosť. To isté sa tradovalo aj pri sebapoškodzovaní. Percentuálne to stále vychádza viac na ženské pohlavie, ale u chlapcov to tiež stúpa. A asi je len otázka času, kedy tie rozdiely budú minimálne.

Prečítajte si tiež:

Dôležité je pomenovať problém

Ako by malo okolie, ktoré si zmeny správania všimne, pomôcť týmto ľuďom?

Tínedžeri nemajú ešte v tomto veku vyvinutú časť mozgu, ktorá zodpovedá za vnímanie následkov, dôsledkov svojho správania, posudzovanie rizika. Rozhodujú sa skôr cez emócie a očakávanie skupiny. Takže prvý krok, čo by sme mali urobiť, je osloviť a citlivo pomenovať problém: „Všimla som si, že si viac smutný/á, že ťa prestali baviť veci, ktoré si mal/a rada. Chcem tu byť. Nie musím, chcem tu byť. Budem ťa počúvať, pretože mi záleží na tom, aby si sa mal/a lepšie. Čo by si potreboval/a v tejto chvíli najviac, ako ti v tom môžem byť užitočný/á.“ 

Keď sa dostaneme do bodu, že nás ten človek bude počúvať, tak potom je dôležité každé jedno slovo. Nebagatelizovať ich problémy, neporovnávať ich ťažkosti. Tie sú neporovnateľné. Každý človek prežíva aj podobné situácie úplne inak. Dehonestovanie problémov mladých ľudí nie je správna cesta. Potrebujú citlivý prístup. 

Veľa sa hovorí, že dnešná generácia je len precitlivená. Čo si o tom myslíte?

Táto generácia zažila v krátkom čase veľmi silné, náročné situácie, ktoré ich zasiahli v najcitlivejšom období života, kedy sa majú formovať, hľadať a tvoriť, byť súčasťou sociálnych vzťahov. Toto im nebolo umožnené.

Mňa veľmi hnevá, keď sa ma niekto opýta, že dokedy sa budeme vyhovárať na pandémiu. No, ešte veľmi dlho! Nie je to výhovorka. To sú sekundárne následky pandémie. Zasiahla nás emočne, psychicky, sociálne, finančne. Hneď potom prišla vojna na Ukrajine. Vírus bol neviditeľný a nepredstaviteľný, keď sa však povedalo slovo vojna, tak hrôzu vojny si vedeli predstaviť v kontexte historických udalostí, aj tie následky a čo sa tam deje.

„Zaklincovala“ to vražda dvoch mladých ľudí na Zámockej, kedy sme zaznamenali 86-percentný nárast žiadostí o pomoc. Vtedy ich veľmi frustrovalo a štvalo, že ľudia, ktorí s tým majú možnosť niečo urobiť, tak neurobili nič.

A citlivo vnímali aj nehodu na Zochovej, kedy verejné vystúpenia kompetentných a politikov smerovali ku konkrétnostiam a nápadom, ako túto situáciu vyriešiť, ako sa poučiť a ako ďalším zabrániť. Ale keď prišlo k útoku na Zámockej, tak vnímali iba to ticho. Samozrejme, o to viac si cenili, ak niekto z autorít ticho nebol a vyslal nejaké gesto a signál na podporu. Prežívali vtedy veľký strach, stratili pocit dôvery a mali pocit, že už ani školy nie sú pre nich bezpečné. 

Takže aj politickí predstavitelia majú silný vplyv na mladých ľudí?

Áno. Práve tá polarizácia spoločnosti a spoločenská atmosféra výrazne ovplyvňuje názory, postoje a celkovú atmosféru. Mladí ľudia majú pocit, že nemajú hlas, že ich potreby nie sú počuť a oni/ony by chceli povedať svoj názor a možno aj ukázať cestu. Veľmi by potrebovali mať viac možností na participáciu. To sa dá aj v školskom prostredí.

Polarizácia sa však postupne dostáva aj do rodín. Máme tu mladých ľudí, ktorí majú odlišný názor ako ich rodičia, a zrazu sa musia konfrontovať so svojimi najbližšími.

Prečítajte si tiež:

​Priemerný čas rozhovoru medzi rodičmi a deťmi je sedem minút denne

Prečo je z vášho uhla pohľadu duševné zdravie podceňované?

Súvisí to s tým, ako máme nastavený pohľad na tému duševného zdravia. V akom prostredí dieťa a mladý človek vyrastá v kontexte vzťahu k starostlivosti o duševné zdravie a ako sa táto téma prezentuje. 

Treba si uvedomiť, že áno, mnoho detí je materiálne v komforte, ale to neznamená, že sa cítia spokojne, šťastne, videní, vypočutí, pochválení. Priemerný čas rozhovoru medzi rodičmi a deťmi je sedem minút denne. Sedem minút je málo, ale ten čas môže byť naplnený veľmi pekne a intenzívne. My máme skúsenosť, že tento čas je výkonovo orientovanými komunikáciami. A väčšinou to je otázka, odpoveď, otázka, odpoveď – áno, nie, neviem.

Aj na rodičov je obrovský tlak. Len sa dieťatko narodí a už sú pod tlakom okolia, čo všetko majú a nemajú robiť. Majú môj obrovský rešpekt, ale tá cesta, ako sa priblížiť k mladým ľuďom, je opýtať sa, ako sa máš. A možno odpovedia, že dobre alebo zle, netreba sa nechať odbiť. Začať od seba a povedať o svojom dni v práci, čo som zažila a otvoriť môj príbeh, ako sa mám a hovoriť o emóciách. Veľmi málo sa rozprávame o emóciách. Hovoriť, ako sa cítime, čo si myslíme, čo sa deje, čo by s tým urobili. Mladí ľudia potrebujú pocit, že sú rešpektovaní.

Ten pohľad, že my dospelí sme „zjedli“ všetku múdrosť sveta a len my poznáme pravdu a vieme, čo je pre deti najlepšie... No nevieme. Mnoho vecí vedia oni/ony, oceňujú, keď sa im rodič ukáže vo svetle „nedokonalosti“, ukáže aj svoje chyby a zlyhania. Veľmi dôležité je nastaviť si fungovanie v rodine tak, že problémy a náročné situácie sú súčasťou života a cesta ako ich zvládnuť je o nich hovoriť a spoločne hľadať riešenia.

Taktiež pri rôznych situáciách nestačí povedať, toto nesmieš, ale dieťa potrebuje vedieť, čo môže urobiť v tej situácii, ako môže inak zvládnuť a ventilovať to, čo sa v ňom deje. Keď im hovoríme, čo nemajú, tak im musíme dať „do ruky“, čo môžu.

Prečítajte si tiež:

Čo sa týka online sveta, tak vy ste zaznamenali až 220-percentný nárast v téme fenomény internetu. Považujete dnešnú dobu za nejaký pomyselný vrchol sociálnych sietí, kde sa mladí ľudia doslova utiekajú?   

Mladí ľudia sú digitálni domorodci a odmalička využívajú všetko, čo technológie prinášajú. Oni svet nedelia na online a offline a tiež ich zraňuje, keď niekto povie, že nežijú reálny život, lebo sú na sociálnych sieťach. Pre nich je to jeden svet. Tieto prostredia sú pre nich absolútne rovnocenné. Za mojich čias, keď sme diskutovali s kamarátkou na zastávke a prišiel jej autobus, nastúpila a debata sa skončila. Teraz oni nastúpia a dorozprávajú si to cez sociálne siete. A nevidia v tom rozdiel. To prostredie je pre nich prirodzené.

Samozrejme, že to prostredie má svoje riziká, ale mnoho fenoménov, ktoré sa v nich odohrávajú, existovali aj v čase bez technológií. Je dôležité, aby sme ich naučili v tom technologickom svete fungovať. Tak ako to rodičia robia v offline prostredí, kedy miliónkrát vysvetlia, ako má dieťa ísť cez priechod pre chodcov. To isté musíme preniesť do výchovy online prostredia. Nestačí len pozamykať sociálne siete, nastaviť zámky. Dieťa musí vedieť, prečo sa to deje. 

Pre deti do 10 rokov je rodič bezpečím, prijíma svet taký, aký mu ho dospelý ponúkne. U tínedžerov to je iné, tí sa od sveta dospelých vzďaľujú a sú pre nich dôležití rovesníci, samostatnosť a formovanie vlastného ja. Veľmi funguje, ak im dáte pocítiť, že na tie technológie sú naozaj lepší a necháte ich, aby vám stiahli aktualizáciu alebo vás niekam pripojili. To najpodstatnejšie je, aby vedeli, že tam ste, že im dôverujete a neodsúdite ich, keď za vami prídu s prosbou o pomoc. 

S čím súvisia nástrahy a nebezpečenstvá alebo nebezpečné výzvy na internete a prečo sú také populárne?

Sociálne siete nevznikli preto, aby niekomu ubližovali. Tie fenomény, ktoré sa tam dejú, sa diali aj vo svete mimo internetu – grooming, šikanovanie, stalking, ohováranie, vyhrážanie. Toto všetko sa dialo aj generácie predtým, len teraz sa pred tie fenomény dáva predpona „kyber“ alebo online a plus to naberá špecifiká toho online prostredia. Online šikana nemá časové obmedzenie, nejde tam o modriny alebo jednorazovú bitku a o to väčšia je psychická záťaž.

Čo sa týka tých nebezpečných výziev, tak to je spojené len s tým, že potrebujú niekam patriť, potrebujú dokázať svojim rovesníkom, že sú relevantní, odvážni, výnimoční. To je spojené s tým emocionálnym a sociálnym rozhodovaním. Keď tie decká naozaj prežívajú situáciu, kedy nie sú pochválené, povzbudené, videné, tak idú tam, kde to dosiahnu.

Riziko a nebezpečenstvo nie je internet sám osebe, ale že vám instantne, rýchlo nasýti vaše potreby, ktoré nemáte uspokojené a veľmi rýchlo vám vytvára pocit blízkosti a bezpečia. Ak to dieťa nemá rovnováhu pozornosti a je stále vnímané len cez výkon, známky, úspechy a nie je videné pre iné hodnoty, tak je prirodzené, že ide do prostredia, kde mu to dajú. Jedna fotka, jedno video a zrazu má veľa lajkov, komentárov, je pochválený/á a chce toho viac a viac.

Prečítajte si tiež:

​Riešenie je vždy

Najsmutnejšie je v tej vašej štatistike, že sa tam vyskytuje slovo samovražda. Čo musí človek prežívať, keď sa rozhodne siahnuť si na život?

Dôvod, prečo si ľudia siahnu na život, sa v mnohých prípadoch odhaliť nepodarí. Samovražda človeka je veľmi tragická udalosť. Okrem človeka, ktorý sa rozhodol ukončiť život, zasiahne v priemere 135 ďalších ľudí – rodinu, blízkych, priateľov a okolie. Najnovšie výskumy uvádzajú, že títo ľudia môžu byť rovnako ohrození samovraždou. V prípade samovraždy nie je možné jednoznačne povedať, čo ju vyvoláva, ide o pôsobenie viacerých a rôznych spúšťačov.

Z našej praxe vychádza, že k samovražde dochádza často pri nahromadení viacerých stresov, náročných životných situácií a kríz, často v krátkom časovom horizonte, kedy človek prichádza o svoje copingové stratégie, respektíve nie sú v danej chvíli účinné. Ide teda o reťazenie viacerých náročných situácií. Človek v takejto kríze prežíva náročné chvíle a má pocit, že neexistuje iné východisko zo situácie. Optika videnia možností a riešení pri záplave emócií a bolesti je veľmi zúžená, preto je dôležité mať pri sebe niekoho, kto je človeku blízko a pomáha mu vidieť riešenia. 

Prečítajte si tiež:

​Ako spoločnosť máme ešte kus cesty pred sebou

Na Slovensku stále chýbajú detskí psychológovia a psychologičky, psychiatri a psychiatričky. Vy stále hľadáte nových kolegov. Je toto nejaké znamenie, že téma duševného zdravia postupne prestáva byť tabu?

Aby sa téma duševného zdravia dostala tam, kde je teraz, tak musela prísť pandémia. Dovtedy bola táto téma veľmi stigmatizovaná a nehovorilo sa o nej verejne. Tým, že sme si počas pandémie všetci vyskúšali a spoznali krehkosť svojho duševného zdravia, tak sa o tej téme začalo aj oveľa viac hovoriť. Určite verejné diskusie, kampane, otvorené rozhovory, takýto rozhovor, ako robíte vy na témy duševného zdravia, sú cesta, ako dostať tému do povedomia verejnosti, odtabuizovať ľudí, ktorí potrebujú tú pomoc, aby sme im strhli nálepku „blázon“.

Takisto aj o odborníkoch, psychológoch, psychiatroch, terapeutoch je skreslená predstava, ako asi vyzerajú aj ich ambulancia, že všetko je sterilné. Sami vidíte, že to tu takto nevyzerá. 

Máme ešte kus cesty pred sebou ako spoločnosť. Žijeme v bublinách. V niektorých regiónoch sa pohľad na tému duševného zdravia nepohol a stigma tam stále je. Bratislava má pomerne veľa odborníkov, ale ďalej od hlavného mesta je to náročnejšie.

Školskí psychológovia nie sú v každej škole. To by nemalo byť niečo, čím sa tá škola hrdí, prítomnosť školských psychológov a psychologičiek by mala byť taká automatická, ako je ako vrátnik, ako kuchárka, ako upratovačka. Mala by to byť bežná súčasť školy.

Ja vnímam obrovský posun medzi mladými ľuďmi. Oni sa chcú starať o svoje duševné zdravie a majú svojich psychológov a psychologičky. Chcú si dopriať ten pocit, že im niekto pomôže s problémami. Ja verím, že prevencia duševného zdravia bude niečo bežné, aby sme si posilnili duševnú odolnosť. A pristupovali k tomu rovnako ako k návšteve zubára. Tá nádej je. Otázkou ostáva, ako dlho to bude trvať. 

Na Slovensku máme odborníkov a odborníčky na duševné zdravie. Je pravda, že sú vyťažení a čakacie doby sú dlhé, ale sú tu. Pevne verím, že sa ich počty budú zvyšovať.  Aj nárasty žiadostí o pomoc na našich linkách pomoci vnímam pozitívne, neteší ma, samozrejme, že je ľuďom ťažko a prežívajú náročné situácie, ale vnímame, že stále viac ľudí hľadá pomoc, chce ju a naberá odvahu o ňu požiadať.

Ako je na tom duševné zdravie mladých ľudí? Dozviete sa v nasledujúcej reportáži:

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Zdravie

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.