Návod na šťastie? Veda odhalila jednu vec, ktorá najviac ovplyvňuje kvalitu našich životov (rozhovor)

Video televízie Markíza sa automaticky prehrá po krátkej reklame.

Podľa psychológa a happytariána sa veľa ľudí trápi, pretože sú orientovaní na výkon a nevedia už ani oddychovať. To má vplyv aj na manželstvá, ktoré sa po čase rozpadávajú, pretože chcú mať všetko naplánované. Radí, že ak chcete nadviazať partnerský alebo romantický vzťah, buďte aktívny a zapájajte sa do rôznych činností.

Aleš Bednařík je psychológ s 25-ročnou praxou. Venuje sa pozitívnej psychológii, ktorá má za cieľ vedecky skúmať, čo robí ľudí šťastnejšími.

V rozhovore hovorí, ako vplývala na ľudí vyostrená predvolebná kampaň a či momentálne žijeme najťažšie tri roky. Hovorí, že štúdie ukazujú, že to najdôležitejšie, čo v živote máme, sú vzťahy. Ich počet a hĺbka určujú mieru šťastia. Napriek tomu je na Slovensku mimoriadne nízka dôvera ľudí voči druhým.

Hovorí aj to, s akými problémami k nemu najčastejšie chodia klienti, a prečo sa mnohým manželom rozpadáva manželstvo. 

V rozhovore sa dočítate aj:

  • Ako predvolebná kampaň ovplyvnila psychiku ľudí
  • Ako sledovať politiku, ale mať aj zdravý odstup
  • Čo je to šťastie
  • Ako dosiahnuť šťastný a spokojný život
  • Ako pracovať s pozitívnymi aj negatívnymi emóciami

Predvolebná kampaň bola tieto voľby mimoriadne ostrá. Vplývala na psychiku ľudí?

Samozrejme. Situácia je najviac napätá za posledných 30 rokov. Dá sa to porovnať s obdobím, keď tu bola snaha poraziť Vladimíra Mečiara, ale jednotliví ľudia sú teraz oveľa viac emocionálne vybičovanejší, ako boli vtedy.

Prečo?

Kľúčový rozdiel je v tom, že posledné tri roky sú z hľadiska života jednotlivca, rodín a organizácií najťažšie. Pandémia, izolácia, vojna na Ukrajine a to, ako niektorí politici posledné tri roky reprezentovali štát, alebo oponovali štátu, k tomuto stavu prispeli. Takú vyhrotenú verziu sme tu nemali od únosu Michala Kováča mladšieho, a to väčšina ľudí ani nevedela, že sa deje. Teraz všetko vidíme v priamom prenose. Nielenže kampaň bola vyhrotená, ako nikdy nebola, ale ľudia sú veľmi vydráždení. Všetci. Od liberálno-demokratických až po extrémisticko-konšpiračných.

Hovoríte, že aj bez politikov sme tu zažili ťažké obdobie - pandémia, vojna. Dá sa teda povedať objektívne, že posledné tri roky sú tie najťažšie, čo naša generácia zažila?

Keby sme to paušalizovali na krajinu, tak áno, ale z osobného hľadiska jednotlivcov nie. Množstvo rodín na Slovensku nezažilo zásadnú zmenu. Keď si vezmeme obyčajnú rodinu so stredoškolákom, tak sú také rodiny, kde rodičia neprišli o prácu, mohli chodiť do roboty a dieťa malo kamarátov aj vonku a mohlo sa s niekým stretávať. Títo nezažili zásadnú zmenu okrem toho, že nosili rúška a dávali si viac pozor. Potom sú, samozrejme, rodiny, ktoré padli do chudoby a neistoty. Rovnaké pravidlá a situácie mali odlišný vplyv na rôznych ľudí. Poznáme skôr prípady, kde to dopadlo zle. Keď napríklad samoživiteľka prišla o prácu a ešte sa doma musela učiť s deťmi. O dobrých prípadoch nevieme toľko ako o tých zlých.

Takže za rozvrat môžu politici? Keby boli rozvážnejší, tak aj ťažké obdobie zvládneme bez týchto vplyvov?

Dejú sa vo Švédsku, Holandsku alebo v Írsku takéto divočiny? Nevieme ani, že by sa tam niečo dialo. Koronavírus mal vplyv na celý vyspelý svet aj životy ľudí, ale práve v takomto čase mimoriadne záleží na tom, ako reprezentanti štátu dávajú ľuďom najavo, že vedia, čo robia, vedia sa postarať o ľudí a krajina ide ďalej, aj keď za iných podmienok. To sa u nás nedialo. Boli tu nekonečné hádky, každý si hovoril, čo chcel, každý deň to bolo inak. Ľuďom to neprináša žiadnu istotu. Veľmi záleží na tom, ako prebieha komunikácia od vládnucej skupiny.

Prečítajte si tiež:

Skúste sledovať politické diskusie a zistiť, čo to s vami robí

Ako si udržať zdravý odstup od politiky, ale zároveň sa o ňu zaujímať, pretože je to dôležité a ovplyvňuje naše životy?

Nezaujato sledovať, čo sa deje, je v dnešnej dobe oxymoron. To by asi nevedel ani Dalajláma. Sú dva extrémy. Jeden je byť hlboko ponorený, všetko sledovať a ku všetkému sa vyjadrovať každý deň. Pre duševné zdravie to nie je dobré a je jedno, na akej strane ste. Obdivujem ľudí na celom spektre, ktorí sa pre strany angažujú, lebo to je mimoriadne emocionálne náročné. Keď je človek angažovaný, čelí neustále útokom, kritike, vyvracaniu názorov a to je náročné. Sociálne siete neustále produkujú ďalšie a ďalšie podnety, na ktoré treba reagovať.

Predpokladám, že druhý extrém je úplný nezáujem.

Áno. Poznám ľudí, ktorí nechcú mať s politikou nič spoločné a nechcú ísť ani voliť. Psychologicky to chápem. To je, ako keď idete po lese a narazíte na mŕtveho jeleňa. Cítite zápach a úplné zhnusenie. Nič s tým nechcete mať spoločné a utekáte od toho. To isté majú niektorí ľudia s politikou. Sú tak morálne zhnusení, že nechcú byť kontaminovaní.

Psychológ Aleš Bednařík.
Psychológ Aleš Bednařík. Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

A tretia cesta?

Vyčleniť si čas, jedenkrát denne, kedy sledujem alebo čítam správy. Ideálne pozrieť si správy na jednej televízii a viac nie. Nepozerať dookola to isté. Počas celého dňa si robiť svoje, žiť svoj život a vyhradiť si konkrétny čas a informovať sa. V tomto prípade vieme, čo sa deje, ale nejdeme sa z toho zblázniť. Treba však povedať, že my sa môžeme medzi týmito troma spôsobmi voľne pohybovať. Každý by si mal vyskúšať všetky prístupy. Keby odo mňa niekto chcel radu, tak mu poviem, nech skúsi celý večer sledovať diskusiu, otvoriť si Facebook a čítať si príspevky k politike a sledovať, čo to s ním robí. Keď si povie: „Toto ma zaujalo. Toto bolo dobre povedané. Toto chcem podporiť,“ tak ide o zdravú angažovanosť. Máme pocit, že sa o niečo zaujímame a môžeme pozitívne niečo zmeniť. Keď cítime nervozitu, zhnusenie a odpor, treba to vypnúť, treba si dať pauzu. Ja som schopný to čítať, ale už nie som schopný sa k tomu vyjadriť.

Aký prístup teda volíte vy osobne?

Musím si dávať väčší odstup. Nedokážem stále sledovať vyjadrenia ľudí, ktorí mne sú ľudsky, morálne, presvedčeniami, spôsobom vyjadrovania cudzí a vnímam ich ako niekoho, kto narušuje spoločnosť. Mnohé prejavy politikov nepatria do verejného priestoru. Keď to vidím, nečudujem sa, že toľko ľudí je paralyzovaných. Ja, čo sa celý život živím konfliktami, riešením problémov ľudí, komunikáciou, zvládaním stresu, cítim, ako rýchlo som presýtený a paralyzovaný. Ako keby som stál na poli, som myš a nado mnou lietajú dravce. Nemám sa kam ukryť.

Máte nádej?

Mám hlboký optimizmus. Tieto voľby nemusia dopadnúť dobre, ale zdieľam optimizmus, že, chvalabohu, sme v širších štruktúrach Európskej únie, že máme zákony a ústavu aj keď so svojimi čudnosťami zdôrazňujúcimi, že manželstvo je zväzok muža a ženy. Jednotlivci to tu stále budú chcieť zneužívať, ale verím, že aj tak môže spoločnosť fungovať, lebo máme pevné základy.

Prečítajte si tiež:

V živote potrebujeme kombináciu vzrušenia a harmónie

Venujete sa psychológii šťastia. Čo pre vás znamená šťastie?

Keď ľudia majú viac zdrojov toho, čo im prináša odolnosť, pocit zmysluplnosti a spokojnosti v živote, tak sú schopní lepšie zvládať dysbalans, ktorého sme posledné roky svedkami. Keď to nemajú, môžu mať pocit, že sa im rúca svet. Týka sa to aj mladých stredoškolákov aj dôchodcov. Šťastie nie je niečo konkrétne, ale je to vedľajší produkt iných činností. Šťastie je kombinácia aktuálneho pozitívneho prežívania, dlhodobej spokojnosti a pocitu zmysluplnosti z toho, ako žijem, ale aj ako bolo a kam to smeruje.

Život sa väčšinou skladá z bežných dní a tie sa väčšinou skladajú z bežnej nudnej rutiny. Ako hľadať tie zdroje, aby sme mohli konštatovať, že žijeme šťastný život?

Existujú dva prístupy k hľadaniu šťastia. Budhistický hovorí skôr o šťastí ako o schopnosti vytvárať harmóniu a pokoj. Americký prístup vníma šťastie ako niečo extatické a vzrušujúce, že niečo som dosiahol, niečo veľké sa mi podarilo! Ukazuje sa, že americká verzia je síce emocionálne lákavá, dobre sa predáva, ale nie je veľmi funkčná, lebo vedie k vysokým očakávaniam a najmä k prehnanej námahe až vyhoreniu. V podstate je dobre mať v živote kombináciu vzrušenia aj harmónie.

Čo sú príklady rôznych zdrojov, z ktorých môžeme čerpať šťastie?

Štúdie ukazujú, že najväčší vplyv na náš pocit, že žijeme dobrý život, majú naše vzťahy. Ide o to, koľko mám dobrých vzťahov v rodine, susedstve, práci a v skupine, s ktorou robím koníčky. Človek môže byť chorý, môže mať nezaujímajú prácu, skončiť bez práce, žiť na nezaujímavom mieste, ale keď má dostatok dobrých vzťahov, napríklad so svojimi deťmi, alebo žije v dobrom susedstve, cíti podporu od širšej rodiny, má kamarátov zo školy, tak môže povedať, že má dobrý život. Na druhej strane môže byť človek zdravý, mať dobrý príjem a úžasný byt, ale keď má zlé vzťahy, alebo sa cíti osamelo, určite sa cíti menej šťastný ako ten prvý prípad.

Ako sme na tom so vzťahmi na Slovensku?

Slovensko je v Európe úplne na chvoste v tom, ako dôverujeme ľuďom okolo seba. Rozdrobenie dôvery v blízkych ľudí, kolegov či cudzích ľudí na ulici je najhoršie za posledných 30 rokov. Takáto nedôvera nebola ani za Mečiara, keď na ulici vybuchovali autá. Dnes sa deje to, že si sadnete do taxíka a za desať minút zistíte, že ste ideologickí nepriatelia a nedokážete sa o tom ani slušne porozprávať.

Prečítajte si tiež:

Skúšajte všetko. Nájdete si tak priateľské a romantické vzťahy

Napriek tomu, že vzťahy sú tým najdôležitejším zdrojom šťastia, nikto nás to neučí. Prečo?

Sčasti je to historické. Kedysi bola rodina výkonná jednotka. Deti hneď ako mohli, pomáhali na poli. Nebolo cieľom byť šťastný, ale prežiť. Dnes na živote jednotlivca a na jeho šťastí záleží oveľa viac než v minulosti. Posledné generácie rodičov sa snažia byť voči deťom partnerské, chápajúce a podporujúce. Snažia sa vychovávať deti tak, aby rozumeli svojim emóciám a vychádzali s druhými. Problém je, že sa budovaniu a rozvíjaniu dobrých vzťahov nevenuje škola. Školy riadi štát a štát zatiaľ nemá za cieľ vychovávať šťastných občanov alebo občanov, ktorí vedia nadväzovať dobré vzťahy. Potrebuje vychovať ľudí, aby sa uplatnili na pracovnom trhu a rástlo HDP. Toto je logika štátu. Nemáme vo vzdelávaní zapracované to, aby sa učenie robilo takými metódami, ktoré by viedli deti k riešeniu konfliktov, k spolupráci, prejavovaniu emócií či tolerancii. To sú veci, ktoré vieme využívať nielen v práci, ale aj v súkromí.

Neučíme sa to v škole, niektorí ani v rodinách, tak čo môžeme urobiť v dospelosti, aby sme zlepšili svoje vzťahy?

Okrem toho, že sa môžeme zapojiť do existujúcich skupín športovcov, dobrovoľníkov, cirkví či iných komunít, tak sa môžeme aj vzdelávať. Našťastie sociálne siete majú aj edukatívny rozmer. Je tam veľa múdrych ľudí, od ktorých sa dá učiť. Dá sa vzdelávať aj cez prednášky a workshopy vo voľnom čase. Tí, ktorí chcú na sebe pracovať, môžu. Samozrejme, aj na internete nájdete rôznych odborníkov. Od konzervatívnych, cez ezoterikov až po ľudí, ktorí o vzťahoch hovoria a prednášajú na základe vedeckých štúdií. Ale skúsiť sa dá všetko a nájdete si tak aj priateľské a romantické vzťahy.

Psychiatrička a psychoterapeutka Magda Frecer v jednom rozhovore povedala, že kvalitu našich vzťahov určujú aj interakcie s neznámymi ľuďmi, ktorých už možno nikdy nestretneme. Napríklad, robí nás šťastnými, keď sa na niekoho milo usmejeme, pomôžeme mu zorientovať sa v meste, podržíme niekomu dvere. Funguje to na naše mentálne zdravie?

Áno a existuje na to dobrý experiment, ktorý dokazuje, že keď máme malé interakcie s ľuďmi a vedieme ich slušným, tolerantným a srdečným spôsobom, dokážu na ďalšie hodiny ovplyvniť to, že máme lepší pocit ukotvenia vo svete a vidíme, že sú tu stále dobrí ľudia. V tom experimente bola skupina ľudí, ktorí si mali predstaviť, že idú metrom. Pýtali sa ich, čo preferujú: pozerať do mobilu, alebo sa dať do reči s cudzím človekom. Väčšina odpovedala, že rozprávať sa s cudzím človekom je čudné, tak radšej by sa pozerali do mobilu. Rovnako čudné im prišlo, keby ich niekto cudzí oslovil. Potom ich rozdelili. Jedna skupina mohla robiť, čo preferuje, a druhá skupina sa mala prihovoriť cudziemu človeku. Potom sa ich pýtali, ako sa cítia. Tí, ktorí sa rozprávali s druhým človekom, zažili až šokujúco pozitívnu skúsenosť. Takéto rozhovory aj s cudzími ľuďmi nám zvýšia mieru prežívaného šťastia. Ukazuje sa, že keď sa dáte do reči s hocikým, hocikedy a vediete úplne bežný dialóg, získavate pocit kompetentnosti. Máte pocit, že viete ovplyvňovať dianie okolo seba, že viete narábať so svojimi myšlienkami a emóciami, máte pocit, že viete viesť rozhovor. To prináša pocit sebavedomia a to je jeden zo zdrojov šťastia. Takže nielenže nám to dáva ten pocit prepojenia s iným človekom, ale aj pocit, že si viem v tomto svete poradiť s tým, čo práve príde.

Happytariánska Osviežovňa.
Happytariánska Osviežovňa. Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Majú pocit šťastia a spokojnosť vedecky dokázané pozitívne účinky na telesné zdravie?

Áno. My sme psycho-bio-sociálne živočíchy. To, čo sa deje v mojej hlave, má vždy prejav v mojom tele a to má vždy prejav navonok v správaní. Keď som s niekým v interakcii, má to vplyv na to, ako interakciu prežívam a to ovplyvňuje telesné prežívanie. Šťastnejší ľudia majú nižšiu hladinu stresového hormónu kortizolu. Keď aj majú stresovú reakciu, vie ich rýchlejšie prejsť. Šťastie vedie k zdravšiemu správaniu, pomáha odvrátiť vysoký krvný tlak a nadbytočný telesný tuk, čo vedie k nižšiemu riziku mŕtvice a kardiovaskulárnych ochorení.

Prečítajte si tiež:

Návod na šťastie

Psychológom ste vyše 25 rokov. Existuje spoločný menovateľ problémov, s ktorými za vami ľudia chodia?

Najčastejšou témou sú vzťahy, a to partnerské vzťahy alebo vzťahy na pracovisku. Potom prichádzajú takí, ktorí hľadajú zmysluplnosť. Hovoria: mám všetko. Mám zdravú dcéru, úžasnú manželku, úspešnú firmu, mám viac peňazí, ako som si kedy želal, ale niečo mi chýba. Stratili zmysluplnosť. A potom prichádzajú ľudia, ktorí strácajú kontrolu. Je toho na nich veľa a je to pre nich ťažké. To sa niekedy prejavuje v úzkostiach, depresii či paralýze alebo neschopnosti spať. Spoločným menovateľom všetkých týchto prípadov je, že ľudia sú výkonovo orientovaní. Majú pocit, že ich hodnota spočíva v tom, že stále niečo robia. Chodia mi sem aj páry pred rozvodom a nakoniec zisťujeme, že kríza je spôsobená tým, že boli hlboko angažovaní v práci a potom ešte chceli čas pre seba oddelene, od sauny cez bicyklovanie, potom ešte chceli čas pre seba bez detí, potom čas pre seba aj s deťmi a všetko mali naprogramované. To spôsobilo, že sa im vzťah rozpadol. Chceli všetko robiť naplno namiesto toho, aby boli len spolu.

Existuje nejaký „návod“, ako byť šťastný alebo spokojný?

Kľúčové je uvedomiť si, že prežívame príjemné aj nepríjemné emócie. Nepríjemné sú napríklad hnev, strach, frustrácia, sklamanie, pohoršenie, smútok. Potom máme tie pozitívne ako radosť, nadšenie, záujem, inšpirácia, vďačnosť. Keď však fičíme životom, že sa nestíhame ani zastaviť a zamyslieť sa nad svojimi emóciami, tak skončíme s pocitmi prázdna a nezmyselnosti. Aj v práci by sme sa mali zastaviť po vydarenom projekte, chvíľu sa z toho tešiť, povedať si, že sa nám to podarilo. Spoločne sa tešiť z toho, čo sme zažili. Mali by sme si emócie uvedomovať aj počas toho, ako sa nám dejú. Oberáme sa o celé spektrum prežívania emócií. Je to zlé, pretože emócie sú náš jediný kontakt so svetom, s inými ľuďmi a s nami samými. Keď prestaneme prežívať emócie, stratíme kontakt s ľuďmi, s našou prácou, odosobníme sa aj sami od seba a to je tá prázdnota. Aj počas tohto rozhovoru by som si mal uvedomiť, že som rád, že mám príležitosť rozprávať, byť vďačný, že ma počúvate, že to prepíšte do textu, ktorý možno niekoho pozitívne ovplyvní. To mi prináša pocit zmysluplnosti.

Happytariánska Osviežovňa.
Happytariánska Osviežovňa. Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

A čo s negatívnymi emóciami?

Mali by sme mať čas aj smútiť. Keď mi kamarát povie, že nemá čas a nejde so mnou na pivo, nemali by sme nad tým len tak mávnuť rukou. Mali by sme sa nad tým zastaviť a povedať si, že nás to mrzí, že sme z toho smutní a trošku sa poľutovať. Keď to urobíme, emocionálne sa vyrovnáme so stratou, síce s malou, ale je to strata. Emócie musíme zažiť, prežiť, užiť si ich a pospájať si ich s našimi potrebami a s tým, čo žijeme.

Môžete uviesť príklad, ako na to?

Hocikto má na pracovisku okno. Dá sa pozrieť z okna, na chvíľu sa zastaviť a povedať si, čo sa mi práve deje, ako to súvisí s tým, ako chcem žiť? Zabúdame byť vďační. Hodinu robíme intenzívne niečo s tímom a ide to tak rýchlo, že si neuvedomujeme, koľko ľudí na tom pracovalo a koľko ľudí nám pomohlo. Keď si toto neuvedomujeme deň, dva, týždne, mesiace, máme pocit, že nie sme prepojení s inými a máme pocit prázdna, vyhorenia a že je to len naháňačka, ktorá nemá zmysel. Takže moje odporúčanie je, že vždy keď môžem prežiť, užiť si, prijať a prejaviť pozitívnu emóciu, tak by sme to mali urobiť. Keď cítime negatívne emócie, alebo niekto voči nám prejavuje negatívne emócie, mali by sme si premyslieť, s čím to súvisí a keď je to vhodné verbalizovať to. A prípadne ten konflikt riešiť. Dať vecnú spätnú väzbu. Keď sa to nahromadí, je už neskoro.

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.