Celý život si myslela, že je Rómka. Po sedemnástich rokoch sa rozhodla vypátrať svoju biologickú mamu (príbeh)

Celý život si myslela, že je Rómka. Po sedemnástich rokoch sa rozhodla vypátrať svoju biologickú mamu (príbeh)
Študentka Sabina Zdroj: TVnoviny - Martin Lachkovič

Má 21 rokov, no väčšinu svojho života netušila, kým v skutočnosti je. Rodičia si ju totiž adoptovali, keď bola ešte bábätko. Rokmi sa však v nej pocit nevedomosti prehlboval a pribúdali aj otázky, na ktoré by jej vedela odpovedať len biologická mama. A tak sa ju rozhodla pred štyrmi rokmi na vlastnú päsť vypátrať.

Človek sa narodí s identitou, ktorú si so sebou nesie po celý život. Vie, odkiaľ pochádza, kto sú jeho rodičia, na koho sa podobá či po kom má vlohy.

To však nie je Sabinin prípad.

Nevedela, kde má korene a kto sú jej biologickí rodičia. V čase dospievania bola všednými otázkami doslova posadnutá. No nikto z jej okolia na ne nedokázal odpovedať.

„Niekedy som sa pozerala do zrkadla a pýtala som sa samej seba - Kto som? Kde nájdem odpoveď? Na ulici som hľadala ľudí, ktorí by sa mi podobali,“ spomína mladé dievča.

Nečudo. Sabine nikdy nikto nepovedal vetu, ktorú v detstve neraz počuje takmer každé dieťa: „Si celý otec, si celá mama.“

Pre svoju tmavšiu pleť a tmavohnedé vlasy si preto celý život myslela, že je Rómka.

Prečítajte si tiež:

Adoptovaná

Sabinin príchod na svet nebol pre jej mamu radostný. Tá sa svojej dcéry v pôrodnici vzdala. Šesť mesiacov Sabina strávila v dojčeneckom ústave detského domova, kým si ju adoptovali náhradní rodičia.

Fakt, že pol roka strávila v opatere cudzích ľudí a vnútorné sklamanie, že ju opustila najdôležitejšia osoba v živote, ju začali trápiť v tínedžerskom veku.

S vedomím, že je adoptovaná, vyrastala už odmalička. Adoptívni rodičia sa to Sabine snažili priebežne pripomínať, aby jej nikto nemohol ublížiť.

„Nerozumela som tomu slovu, ale uvedomovala som si, že som bola v bruchu inej ženy,“ hovorí.

Inak bola téma adopcie u nich doma tabu.

Sabina sa o adopcii nechcela rozprávať ani zo strachu. Neodvážila sa rodičov čokoľvek spýtať.

„Bála som sa, že ich zradím. Mala by som byť vďačná za to, že som dostala novú rodinu. Poskytli mi domov, lásku, prijali ma za svoju dcéru. Bála som sa pýtať, aby som ich nezranila,“ priznáva.

Prečítajte si tiež:

Všetko zmenil film

Zlom nastal v puberte, kedy sa doma s rodičmi začali viac hádať a Sabina sa čím ďalej, tým viac uzatvárala do seba. „Bolo to náročné obdobie pre obidve strany,“ poznamenala.

Keď mala 16 rokov, vybrala sa so svojimi kamarátmi do kina.

„Film bol o mame, ktorá po niekoľkých rokoch našla svoju biologickú dcéru a celý príbeh dopadol šťastne,“ spomína.

To bol moment, kedy začala nad svojou minulosťou a biologickou mamou intenzívne premýšľať.

„Začala som si všetko idealizovať, že by to mohlo dopadnúť ako v tom filme,“ priznala Sabina.

Prečítajte si tiež:

Pátranie po mame

Od filmu ubehol istý čas. Jedného dňa bola jej túžba zistiť niečo o svojej minulosti taká silná, že sa rozhodla nahliadnuť do dokumentov v rodičovskej pracovni. Čoskoro našla to, čo hľadala.

„V mojej hlave sa vynorila zásadná otázka - ísť do toho alebo nejsť? Stála som na doslova na životnej križovatke,“ povedala vtedy 17-ročná Sabina.

No zvedavosť zvíťazila. V zložke našla svoje rodné priezvisko aj meno biologickej mamy. Odľahlo jej, keď zistila, že jej adoptívni rodičia ponechali krstné meno.

„Som im za to nesmierne vďačná. Veľa to pre mňa znamená. Neviem, ako by som prijala fakt, že mi zmenili krstné meno. Bolo by to pre mňa, akoby som mala dva životy, akoby vo mne žili dvaja ľudia,“ vysvetľuje.

Okamžite začala svoju biologickú mamu hľadať na Facebooku, ale pod jej menom ju nenašla.

„Nakoniec som natrafila na fotografiu dvoch žien, ktorú pridala žena s iným menom. Mne to nedalo a dotyčnej pani som napísala. Zistila som, že je to moja teta, ktorá ma neskôr spojila s biologickou mamou,“ vraví.

Sabina Zdroj: TVnoviny - Martin Lachkovič

Ilúzia

Na začiatku si Sabina s mamou neustále písala.

„Ja som sa na ňu rýchlo naviazala a kvázi som od nej vyžadovala, aby sme sa stretli a stretávali. V hlave som mala patetickú ilúziu,“ tvrdí otvorene.

Sabina sa s mamou stretla prvýkrát až po troch rokoch písania.

„Plánovali sme sa stretnúť aj skôr, ale zlyhalo to na tom, že stretnutie vždy zrušila. To odrádzalo potom aj mňa,“ povie úprimne.

Čoskoro pochopila, že neustály kontakt s mamou nie je dobrý a ani správny.

Čím viac vnímala fungovanie svojej biologickej rodiny, tým viac sa jej zdalo, že je to lepšie ako v jej rodine. Paradoxne ju to začalo odstrašovať.

„Aj napriek tomu, že u nás doma nebolo vždy všetko ružové, dnes som za to vďačná,“ podotkla.

Prečítajte si tiež:

Odpovede na otázky

Od mamy sa dozvedela, že ma ďalších dvoch súrodencov. Sabina je prostredná z nich. S tým súvisí aj to, prečo sa rozhodla nazývať ju mamou.

„Tým, že vychovala mojich súrodencov, tak titul mamy má. Preto ju tak volám, ale občas ju oslovím krstným menom,“ doplnila.

Mama jej vysvetlila, že ju opustila z osobných dôvodov. V tom čase mala už staršiu dcéru a nedokázala by sa postarať o dve deti.

Na všetky svoje otázky však Sabina nedostala odpoveď.

Nevedela, kto je jej otec. Jeho fotku nikdy nevidela. Z výzoru mamy, ktorá je svetlý typ, pochopila, že tmavší pigment a tmavohnedé vlasy musí mať po ňom.

„Neviem, ako vyzerá. Viem len, že je Arab. Moja mama to má v sebe uzavreté a nechce o tom rozprávať,“ hovorí.

Táto skutočnosť ju však nesklamala, vždy túžila poznať len mamu. Tú mala pred očami celý život.

Prečítajte si tiež:

Odpustenie

Sabina si musela prejsť fázou, ktorú pomenovala ako proces odpúšťania. Toto obdobie bolo pre ňu v jej živote najdôležitejšie.

„Uvedomila som si, že veci z minulosti ma neovplyvňujú. Musím žiť v prítomnosti a žiť pre budúcnosť. Od tejto myšlienky som sa odrazila a posunula sa ďalej. Musela som pochopiť, že odpovede na moje otázky vôbec nie sú podstatné,“ vraví.

Mame odpustila, aj keď sa v podstate na ňu nikdy nehnevala.

„Odpustením som v sebe uzavrela, že ma nechala v nemocnici, že ma opustila, keď mala byť kotvou môjho života, no nebola,“ vyhlásila.

Uznala, že nie je dôležité, komu sa narodila, ale kto ju vychoval.

„Do tohto sveta ma priviedla biologická mama, ale život mi dali náhradní rodičia,“ prezradila vetu, ktorou sa riadi.

Prečítajte si tiež:

Vzťah s mamou a rodičmi

Od ich prvého stretnutia ubehlo niečo vyše roka. S biologickou mamou je aj v súčasnosti v kontakte, ale v ich vzťahu má jasno.

„Je to osoba, ktorá je v mojom živote veľmi dôležitá, má v mojom srdci špeciálne miesto, ale nemôžem povedať, že sme v nejakom vzťahu. Zaujímame sa o seba, ale nie je to intenzívne,“ hovorí Sabina.

Na druhej strane sa však posilnil jej vzťah s adoptívnymi rodičmi. Zmenila sa ich vzájomná komunikácia, ktorá je úprimnejšia a otvorenejšia. Sabina vie mnohé veci pomenovať a povedať nahlas.

Chápe, že vyrovnať sa so situáciou museli aj oni.

„Museli sa zmieriť s tým, že som ju našla,“ vraví.

Prečítajte si tiež:

Pomáha druhým

Sabina študuje špeciálnu pedagogiku na vysokej škole a napĺňa ju práca s deťmi. Tomu by sa v budúcnosti chcela aj venovať.

Dnes prednáša v kluboch pre náhradné rodiny a pomáha v rôznych projektoch, ktoré sa zameriavajú na tému adopcie. Vychádza pritom z vlastných skúsenosti, preto má vždy na pamäti, že každý príbeh je odlišný a každé dieťa je iné, jedinečné.  

Kým ona bola v pátraní po biologickej mame sama, ostatným odporúča, aby stáli po boku svojho dieťaťa. Spätne by sama rodičov požiadala o pomoc.

„Keby som to neriešila poza ich chrbát a boli by sme v tom spolu, možno by to posilnilo náš vzťah už vtedy,“ myslí si Sabina.

Dôležitú, ba dokonca kľúčovú rolu v takomto rodičovskom vzťahu zohráva komunikácia a pomôcť môže aj psychológ.  

Kľukatá cesta za hľadaním vlastnej mamy ju priviedla k písaniu. Na Instagrame si založila profil Očami adoptovanej, kde sa venuje téme adopcia. Aj to jej pomohlo pochopiť a prijať situáciu tak, ako je.

Dnes sa už dostala do bodu, že o svojom živote musí rozprávať, aby pomohla ďalším.

Prečítajte si tiež:

Adopcia a spoločnosť

Téma adopcia je na Slovensku tabu, potvrdzuje to aj Sabina.

„Keď som si vyhľadávala nejaké informácie, tak som čerpala zo zahraničných stránok, pretože tu u nás sa o adopcii veľmi málo píše,“ objasnila.

Verí, že adopcia bude v spoločnosti postupom času prirodzenejšia.

„Adoptované dieťa túži po poznaní a naplnení svojich potrieb, a preto chce pátrať po svojej minulosti. V spoločnosti však dominuje názor, že adoptovaní by mali byť vďační za svoj terajší život, čo spôsobuje to, že tí sú potom ticho a cítia sa udupaní,“ dodala Sabina na záver.

 Adela a Viktor Vinczeovci otvorene o rodičovstve. Viac sa dozviete v nasledujúcom videu:

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.