Bývalá kresťanka Diana: Boh mal byť liekom na všetko, no mne nezaberal. Život mi zmenila až terapia (rozhovor)

Silueta ženy.
Silueta ženy. Zdroj: shutterstock/MikeDotta

Od detstva chodievala do kostola. Viera v Boha ju zmenila, keď mala trinásť rokov. S Bibliou v ruke sa roky prebúdzala aj zaspávala. Prvé pochybnosti o tom, či Boh skutočne existuje, prišli s psychickými problémami. Jej svet sa rozsypal. V ničom nevidela zmysel, a aj keď mal byť Boh liekom na všetko, tvrdí, že jej nezaberal.

Keď sa blízkym zdôverila so psychickými problémami, radili jej, aby sa viac modlila. Po rokoch trápenia sa aj napriek tomu, že ju v tom nepodporovali ľudia, ku ktorým vzhliadala, rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. Diagnostikovali jej depresiu a ona sa pýta, ako by jej život vyzeral, ak by terapiu našla skôr.

Ľuďom, ktorí v Boha veria, rozumie, aj keď sa už sama za kresťanku neoznačuje. Tvrdí však, že ak stvoril Boh všetko, tak aj psychológiu.

O svojom príbehu sa rozhodla prehovoriť, pretože si praje, aby sa na psychické zdravie mladých v podobných komunitách dbalo omnoho viac.

Neželala si, aby sme uverejnili jej skutočné meno, ktoré v redakcii poznáme. Pre účely tohto článku ju budeme volať Diana. 

Prečítajte si tiež:

Konečne niekam patrila

Kostol jej bol vždy blízky. Jej mama tam totiž často pomáhala a Diana tam niekedy recitovala básničky. Vraví však, že vtedy Boha nebrala vážne. Aj keď vedela, že je, viac ju to nezaujímalo.

Zmenilo sa to, keď v trinástich začala chodiť na konfirmačnú prípravu. Tam prišiel manželský pár, ktorý im rozprával o Bohu. Popritom hrali hry a spievali si.

„Nakoniec nám povedali, že sú z nejakej organizácie a usporadúvajú kresťanské tábory. Prišli sa spropagovať a mňa to zaujalo,“ vraví.

Začala s nimi chodiť na takzvané víkendovky. „Tam som skutočne začala veriť v Boha. Spoznala som tam veľa ľudí a mala som pocit, že konečne niekam patrím,“ hovorí Diana.

Prečítajte si tiež:

Dojalo ju, že ju počúvali

Spomína, že vždy keď sa na táboroch rozprávala so ženou z tohto páru, plakala.

„Nevedela som to pomenovať. Ona mi to vysvetľovala tak, že cez ňu na mňa pôsobí Duch Svätý a ja jeho prítomnosť ešte dobre nezvládam,“ hovorí.

„Teraz si po vyše roku terapie uvedomujem, že tie moje slzy boli vďakou za to, že ma niekto počúva a že mi venuje svoju plnú pozornosť,“ dodáva.

Doma totiž nič podobné nezažívala. Nemala sa komu zdôveriť, a preto si týchto nových ľudí v jej živote veľmi vážila.

Dnes si dokonca myslí, že jej viera bola iba o tom, a nie o Bohu ako takom. Bola rada, že niekam patrí a že sa ňou zaoberajú aj dospelí.

Prečítajte si tiež:

Zmenilo to všetko

Bola zrazu konzervatívnejšia v zmýšľaní aj v obliekaní. A aj keď sa ani dovtedy neobliekala vyzývavo, zrazu to pre ňu bola dôležitá téma.

Platilo pravidlo, ktoré dievčatá na ich komunitných stretnutiach učili. „Dlaň sme si prikladali pod krk, palcom nahor. Palec sme si dávali do jamky medzi kľúčnymi kosťami. Pri malíčku, kde sa dlaň končila, sme mohli mať ako slušné ženy najhlbší výstrih,“ spomína Diana.

„Nikdy som sa pritom zakrývať nechcela. Ešte stále mám nadváhu a viem, že v našej spoločnosti je to tak, že ak je niečo veľké, tak je to treba zakryť. Momentálne nachádzam slobodu v tom, že mi je to jedno. Ak teraz chcem, tak si dám obtiahnuté oblečenie, aj keď mi trčí bruško,“ vraví.

V jej zmýšľaní sa zmenilo všetko, tvrdí.

„Veľa som sa modlila a čítala Bibliu. V nej je na príkladoch iných popísané, ako by sa mal človek správať a ako by mal myslieť, ak sa chce zapáčiť Bohu,“ hovorí Diana.

Niekedy ju v tejto súvislosti vlastné myšlienky desili. Mala totiž pocit, že ešte nie je taká, aká by mala byť, že ešte nie je dosť.

„Kresťania, s ktorými som sa stretávala, sa prezentovali tak, že sú absolútne spokojní. Vždy. Ak aj mali problém, nehovorili o ňom. Mala som pocit, že okamžite poznali riešenie,“ vraví. 

Dnes si želá, aby boli autentickejší a priznávali, že každý sa mýli. Tvrdí, že predsa nikto nie je dokonalý. „Frustrovalo ma, že som sa im nedokázala podobať,“ vraví. 

Prečítajte si tiež:

Iná ako rovesníci

Kamaráti zo školy, ktorých mala dovtedy, jej vraveli, že im táto náhla zmena prekáža. Jej vieru to len posilnilo. Učili ich, že je cťou, ak si z nich uťahujú pre ich vieru. 

„Bola tam nejaká ľahká šikana, nejaké ohováračky. Ale ja ako kresťanka som bola v tomto dobre psychicky vyzbrojená. Nikdy som si to k sebe nepripúšťala. Ja som vedela, že pán Boh o mne hovorí niečo iné,“ tvrdí.

Keď ju rovesníci nazývali „biblička“, tešilo ju to. Mala pocit, že patrí ku kresťanom, ktorých kedysi prenasledovali a bili. 

O svojej minulosti hovorila len od momentu, odkedy sa stala kresťankou. Bola akoby novým človekom a rovesníkom chcela dať jasne najavo, že ona svet vníma inak.

„Nepozerala som filmy, ktoré pozerali oni, a nepočúvala som hudbu, ktorú počúvali oni. Aj keď som veľmi chcela,“ hovorí.

Spomína príklad zo stredoškolského internátu. Ostatní študenti spolu pozerali American Horror Story. Vedela, že je tam veľa sexu a násilia a Bohu by sa to nepáčilo.

Ak by videla niečo sexuálne, pokúšalo by ju to, premýšľala by nad tým a začala by byť nečistá.

Podobne to bolo aj s populárnymi piesňami, v ktorých sa často spieva o láske a sexe. Mrzelo ju, že ich nemohla počúvať. Ak aj podľahla a pustila si Bruna Marsa, hneď ju začali zožierať výčitky.

„V tej našej komunite bolo o všetkých jasné, že počúvajú iba kresťanskú hudbu. Tá bežná mainstreamová hudba bola označovaná za svetskú, teda že ju počúvajú iba ľudia zo sveta, ale my sme božie deti,“ spomína Diana.

Považuje sa za romantičku a vždy chcela čítať romány, ktoré si obľúbili jej spolužiačky. 

„Na toto bola špeciálna kategória - kresťanské romány. Tu som svoju romantickosť hasila. Vravela som si však, že aspoň niečo. Mala som v podstate, čo som chcela, a zároveň tam bolo aj poučenie s Bohom,“ hovorí.

Prečítajte si tiež:

Masturbácia ako hriech

V puberte je však človek zvedavý a ona chcela vedieť aj o sexe. Masturbáciu objavila skôr, než uverila v Boha. A páčilo sa jej to.

„Bolo to príjemné. Cítila som sa jednoducho dobre, tak, ako sa človek po masturbácii cítiť má. Keď som uverila, tak som vedela, že už to nemôžem robiť. Pán Boh to proste nevymyslel na to. Bolo to určené až na chvíle, keď budem mať svojho manžela,“ hovorí.

Teórii síce rozumela, no pre dievča, ktoré sa vyvíjalo, bolo náročné svoju sexualitu potláčať a neraz ju porušila. Dnes tvrdí, že vie, že v tom veku pociťovala presne to, čo mala.

Na vzťahových seminároch, ktoré vtedy navštevovala, jej však hovorili, že masturbácia je hriech.

„Veľmi živo si spomínam na jeden raz, kedy som to opäť porušila. Masturbovala som a keď som skončila, mala som záchvat plaču. Takú úzkosť, ako som v tom momente cítila, neviem ani opísať. Pýtala som sa sama seba, čo som to spravila. Som si istá, že takto sa človek po masturbácii nemá cítiť,“ hovorí.

Toto nastavenie mysle, ku ktorému ich na seminároch viedli, vníma dnes škodlivo. Objavovanie vlastného tela podľa nej k puberte patrí.

„Toľko som to v sebe dusila, až som sa napokon nemusela sama seba ani dotknúť. Stačilo mi, že som si predstavila, že sa niekto bozkáva,“ vraví.

Pocit viny pri masturbácii pretrvával, aj keď sa už s kresťanstvom nestotožňovala. Náročné to bolo aj so sexom. Odhodlávala sa k nemu päť rokov po tom, čo veriť prestala.

„Sloboda je návyková. Asi som sa potom trochu utrhla z reťaze. A aj keď sa určite nájde prípad, ktorý ľutujem, som rada, že som si mohla slobodne vybrať, kto sa môže dotknúť môjho tela,“ hovorí Diana.

Prečítajte si tiež:

Lekcie o tom, ako byť dobrou manželkou

Okrem partnerských seminárov mali aj také, ktoré boli určené výlučne pre ženy. Plietli si tam vlasy, dávali si na tvár masky a tancovali. Okrem toho sa učili, ako by sa mala správať dobrá manželka. Muži sa na tých svojich zasa učili, ako byť odvážnym.

Mladšie dievčatá často aj debatovali o tom, akého budú mať manžela a koľko detí spolu budú mať.

„Keď som dospievala, tak som si vravela - nuž, tu som, kto si ma teda zoberie? Jednoducho som s tým rátala a inú možnosť ako manžela, deti a dom som si ani nepripúšťala,“ vraví.

„Mala som mať rodinu a nestarať sa o kariéru ani o seba. Hádajte čo. Žiaden muž neprišiel,“ vraví.

S odstupom času je za to vďačná, vtedy však cítila zmätok. Vraví, že niekedy premýšľa, prečo nikdy nemali seminár o tom, ako byť úspešnou ženou.

Prečítajte si tiež:

Liek, ktorý nezaberal

Keď mala sedemnásť, začala mať psychické problémy. Vtedy to nedokázala pomenovať.

„Zrazu mi život nedával zmysel. Pýtala som sa samej seba, načo tu som a či Boh vôbec existuje. Veľmi som prehodnocovala svoj život,“ spomína.

Dnes už vie, že ju trápila depresia a úzkosti.

„Mám silnú spomienku na jednu noc, počas ktorej som sa zobudila. Sadla som si, no nedokázala som z postele vstať. Smútok zrazu nabral váhu a ja som nemala silu na to, aby som tú ťažobu prekonala. Emócie, teda niečo nehmatateľné, ma zrazu ovládli fyzicky. Bol to surreálny pocit,“ opisuje.

O problémoch začala hovoriť svojim blízkym, tí patrili ku kresťanskej komunite. Aj keď mala veľa otázok, oni jej nedokázali odpovedať.

„Neviem, či som bola jediná, ktorá to zažívala, alebo aspoň jediná, ktorá o tom rozprávala. Jediné, čo mi na to však povedali, bolo, že sa mám viac modliť a čítať viac Bibliu. Boh mal byť liek na všetko, no mne nezaberal,“ spomína Diana.

Rozhodla sa, že o tom bude hovoriť ešte viac. Chcela od zodpovedného a dospelého kresťana počuť, čo by mala robiť. Chcela cítiť podporu. Obrátila sa preto na vedúcich z táborov, ktorí sa denne venovali mládeži.

„Keď som sa jednej vedúcej, ktorá mi bola veľmi blízka, zdôverila, že by som chcela ísť k psychológovi, povedala mi, že dnes je už diagnóza na všetko. Mala som pocit, že to znevážila. Tvárila sa, že to nie je dôležité. V nej som podporu nenašla a v sebe som ju nájsť nedokázala. Viac už nepovedala a ja som nešla,“ vraví.

„Ak by ma ona, pokojne jediná, podporila v tom, že by som mala ísť, tak by som možno dokončila vysokú školu. Nemohla som ju dokončiť preto, že som mala depresiu. Sám psychiater mi povedal, že ju v tom stave, v ktorom som bola, proste nedokončím. Neviem jej odpustiť,“ dodáva.

Diana hovorí, že ju hnevá, že si títo ľudia, ktorí sa venujú mladým, neuvedomujú, aký na nich majú obrovský vplyv. Ak by našla podporu v jedinom človeku, myslí si, že by išla na terapiu skôr a dnes by mala vysokoškolský titul. 

„Pochopila som, že mi nerozumejú a s tou komunitou som sa postupne prestala stretávať. Potrebovala som nájsť odpovede na svoje otázky a tajne som si našla psychologičku,“ vraví.

Prečítajte si tiež:

Život jej zmenila terapia 

Nájsť odbornú pomoc sa definitívne rozhodla v roku 2022, teda v čase, keď mala končiť vysokú školu. 

„Po jednom nevydarenom pokuse som si našla skvelú psychologičku a môj život sa začal meniť. Rok 2022 bol môj najhorší rok. Rok 2023 bol už ten najlepší. Presťahovala som sa, dala som si tetovanie, bola som prvýkrát na dovolenke, schudla som a začala som tancovať burlesque. Splnila som si teda za pár mesiacov všetko, po čom som roky túžila. A toto je výsledok len a len terapie,“ vraví Diana.

Po tom, čo sa s ľuďmi z komunity prestala stretávať, sa oddialila aj od jej viery. Tvrdí, že ju nikto nenútil ani nepresviedčal, aby sa s nimi stále stýkala, aj keď to v podobných komunitách môže byť problémom. Keď prestala veriť, prestali sa jednoducho navzájom kontaktovať. 

Opäť si prešla veľkými zmenami a má pocit, že znova objavila samu seba.

„Teraz mám pocit, že ma za tie roky nikto v skutočnosti nepoznal. Hlboko vo svojom vnútri som asi vedela, že to všetko je len maska. No nechcela som si to priznať. Snažila som sa zabíjať to, čo tvorilo mňa samu, každý jeden deň. Na to je dokonca aj verš v Biblii - Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus,“ uzatvára Diana.

Pozrite si aj zaujímavý rozhovor z Telerána. Adela a Viktor Vinczeovci otvorene porozprávali o rodičovstve. Viac sa dozviete v nasledujúcom videu:

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.