Peter chová jedovaté hady i jaštery. Štyrikrát ho pohrýzli, pretože z nich vyrába masti na rôzne problémy

Video televízie Markíza sa automaticky prehrá po krátkej reklame.

Ľudia chovajú rôzne zvieratá. Bežne sa zaujímajú najmä o psov či mačky, no niektorým učarujú aj exotické potvorky. Jedným z takýchto ľudí je aj Peter Motus (60), ktorého už od detstva zaujíma teraristika. Svoju záľubu sa však rozhodol využiť aj vo svoj prospech a dnes ho živí.

To, že sa ľudia všeobecne niektorých živočíchov boja, nemusí nutne znamenať, že ide o príšery či dokonca obludy, ako ich potom zvyknú nazývať. Mnohé na pohľad desivé zvieratá v skutočnosti vôbec nie sú takým strašiakom, ako si verejnosť myslí.

Presvedčili sme sa o tom nedávno, keď sme sa stretli s Dominikom, ktorý doma chová dvetisíc pavúkov. Okrem pavúkov majú však ľudia mimoriadnu hrôzu aj z hadov. Navštívili sme preto muža, ktorý má doma veľkú hadiu farmu. Šupinaté tvory však nevlastní len pre svoju lásku k plazom. 

Hadia farma

Peter Motus je sympatický usmievavý pán, ktorého živí to, čo má rád. Profesionálne sa totižto zaoberá chovom jedovatých hadov a jedovatých jašterov. Hady však má aj preto, lebo im odoberá jed. Z toho potom vyrába známe voľnopredajné prípravky, ktoré sa dajú bežne kúpiť v lekárňach. 

„Začali sme so širokospektrálnym na kožné problémy, potom sme vyrobili dva na pohybový aparát s hrejivým i chladivým účinkom a vyrábame aj špeciálny prípravok na herpes a na akné,“ povedal chovateľ na úvod.

Exotické zvieratá Petra zaujímali už v detstve a vždy túžil nejaké aj chovať. Neskôr sa mu podarilo dostať sa k prvým plazom a po Nežnej revolúcii už vedel, že by chcel svoju záľubu využiť aj komerčne.

„Chcel som odoberať jed hadom a ponúkať ho zahraničným farmaceutickým firmám. To sa nepodarilo, dlhé roky to nemalo žiadny výsledok. Lenže ja som vyštudovaný chemik, a tak som sa sám začal zaoberať receptúrami na mastné prípravky a začal som vyvíjať aj svoj vlastný. Venujem sa tomu od roku 1997, kedy som vyrobil svoj prvý prípravok,“ dodal Peter. 

Momentálne má teda doma hadov z druhov ploskohlavec vodný, vretenica gabonská a brazílsky štrkáč. K nim však má aj 24 jašterov (druh kôrovec jedovatý a kôrovec mexický), z ktorých jedu však zatiaľ nič nevyrába. Má to ako plán do budúcnosti a vyvinúť by chcel pravdepodobne prípravok na vrásky.

Peter svojich miláčikov aj rozmnožuje. Na jeseň dajú dokopy samčeka so samičkou a v máji sa im rodia živé mláďatá. Čo sa týka samotnej starostlivosti, nie je to nič náročné a Petrovi navyše so všetkým pomáha kolega.

„Ráno prídeme a vysávame špeciálnym vysávačom trus. Dáme hadom vodu, keď treba, umyjeme sklá. Kontrolujeme, či všetko funguje - teplota či vlhkosť. Postupne sa hadom vymieňa aj podstielka. Každý deň ju vymeníme štyrom a takto to ide stále dookola,“ vysvetľuje s tým, že hady sa nekŕmia každý deň.

Mladé kŕmia malou myškou raz do týždňa, väčším až dospelým dávajú raz za dva až tri týždne potkana. Druh ploskohlavec vodný si však pochutí rád aj na kuracích krídelkách, krkoch či stehienkach. 

„Každý týždeň nám dovážajú hlodavce a vyjde to asi na 60 eur,“ dodal Peter.

Chov má schválený a z veterinárnej správy mu chodia pravidelne kontrolovať to, ako je o zvieratá postarané.

Prečítajte si tiež:

Štyrikrát ho pohrýzli

Čo pravdepodobne každého zaujíma najviac, je práve to, čo sa stane, ak by niekoho takéto hady pohrýzli. Nešlo by skutočne o nič príjemné a tieto stavy sa všeobecne považujú za život ohrozujúce. Peter vie veľmi dobre, o čom hovorí. Jeho hady ho za život pohrýzli už štyrikrát, piaty si to odniesol jeho kolega.

„Nikdy neprišlo k pohryzeniu tak, že by had utiekol a potom ma pohrýzol. Ale pri bezprostrednej manipulácii s hadom, keď si človek nedá pozor a najmä keď ešte neboli dostupné ochranné pomôcky, špeciálne rukavice, ktoré ten hadí zub neprepichne... Stalo sa mi, že keď sme potrebovali hada chytiť do ruky a odobrať jed, tak sa vykrútil a pichol ma do prsta,“ vysvetľuje Peter.

Ako dodáva, zakaždým sa to skončilo hospitalizáciou na ARO. U jeho kolegu sa to stalo pri kŕmení. Nedal si pozor a s hlodavcom šiel k hadovi príliš blízko. Ten ho pohryzol do ruky namiesto toho, aby sa zahryzol do hada.

„Hadí jed nie je až taký rýchly, že by hneď prišli teploty. To miesto bolí a opuchne. Ovplyvňuje to chemické zloženie krvi. Až rozborom sa zistí, aký je v tej krvi problém. Potom sa pridávajú umelé látky a krvné deriváty, najmä fibrinogén a plazma. Väčšinou také liečenie trvá tri až päť dní, ak to dobre dopadne. Keby pohrýzol priamo do žily a bola by to väčšia dávka, tam môže človek umrieť aj do desiatich minút,“ hovorí chovateľ. 

Človek po uhryznutí dostane podporné látky a tie zároveň aj tlmia bolesť. Napriek tomu to však bolí. Peter hovorí, že nevie presne, k čomu by to prirovnal.

„Možno ako keby vám niekto buchol s kladivom do ruky,“ dodal. 

V prípade pohryzenia volajú hneď záchranku, pretože doma nemajú žiadny protijed, dokonca ani škrtidlo. Vraj sa v dnešnej dobe už ani nepoužíva. Potom chodia do myjavskej nemocnice. 

„Ak sa vymení lekár a je tam nejaký nový, musí sa s touto tematikou oboznámiť. Väčšinou si prinesiem takú základnú metodiku, kde sú popísané zdravotné problémy, aké môžu u pacienta nastať. Oni to aj konzultujú s toxikologickým centrom v Bratislave. V prípade, že by bol prípad závažný a bolo by nutné použiť sérum, musí sa doviezť zo zahraničia. Buď z Viedne, alebo z Prahy,“ hovorí Peter.

Napriek tomu sa mu v minulosti stalo, že keď ho pohrýzol menej jedovatý druh, do nemocnice ani nešiel a dokopy sa dal aj doma. Vždy však platí, že voči hadom má rešpekt a dáva si pozor, aby sa niečo nepodcenilo a aby k samotnému uhryznutiu neprišlo.

Prečítajte si tiež:

Odber jedu

Samotný odber jedu sme mali možnosť vidieť na vlastné oči a môžete si ho pozrieť aj vy vo videu vyššie. Peter s kolegom vybral špeciálnymi nástrojmi z terária vretenicu gabonskú, z ktorej sa však zatiaľ neodoberá. Je na to totižto ešte príliš mladá.

To, že nepoužil iného hada zo svojej zbierky, malo aj dôvod. Ploskavce či štrkáče by totižto pri odbere mohli vypustiť trus či páchnucu tekutinu. Peter jednoducho nechcel, aby sme smrdeli.

„Jed odoberáme raz za tri týždne, aby zvieratá neboli stresované a aby jed vyzrel,“ dodal.

Hada umiestnili do špeciálneho stolu, ktorý mal navŕtanú sklenenú konštrukciu. Vďaka nej sa hadovi dá prichytiť hlava a do otvorených úst sa mu potom čiastočne vopchá téglik, ktorý je prehodený mikroténovým vrecúškom. Had sa do neho zahryzne a cez zuby, ktoré sú duté a fungujú ako injekčná striekačka, vypustí jed. 

„Z desiatich hadov získame odberom asi jeden gram jedu, čo je asi čajová lyžička. To sa potom priamo prefiltruje a spotrebuje, alebo sa to suší. Z jedného gramu vyrobíme asi šesťsto 50 ml prípravkov. Na výrobu potrebujeme niekedy asi šesť gramov tekutého jedu,“ vysvetľuje Peter. 

Odobratého jedu bolo skutočne už na pohľad pomerne málo. Bol výraznej zelenej farby a aj samotná farba na nás pôsobila pomerne zlovestne a jednoducho tak, že skrátka viete, že ide o niečo, čo vám môže ublížiť. 

Prečítajte si tiež:

Hrkálky a jazyk vonku

Hadom sme sa pravdepodobne príliš nepáčili. Mnohé na nás syčali, štrkáče zase hlasno štrkali „hrkálkami“ na konci chvosta. Syčanie i štrkanie môže byť prejavom toho, že hady z nás boli nervózne. Hrkálka však má aj úplne iný účel.

„Príroda to štrkadlo tak vyvinula, že napríklad severoamerické druhy štrkáčov sú na prériách, kde sú aj bizóny. Ono im to signalizuje, aha, som tu, jedovatý had. Bizón toho štrkáča počuje a obíde ho, nepríde k pohryzeniu,“ vysvetľuje Peter. 

Had dokáže tento mechanizmus aj ovládať, nejde o reflex. Doslova to teda robí, keď sa cíti ohrozený, alebo keď pred svojou prítomnosťou chce iného tvora varovať. Opýtali sme sa i na to, prečo had vyplazuje jazyk.

„Má totižto tzv. jacobsonov orgán a zaznamenáva s ním vnemy. Podľa toho si vie dohľadať potravu. Had totižto keď pohryzie, zapichne sa do myšky a pustí ju. Je pravda, že niekedy aj drží a pokračuje, no bežne sa stáva, že myš utečie aj niekoľko metrov a až potom uhynie. Had ju vie potom dohľadať,“ hovorí.

Prečítajte si tiež:

Jedovaté sliny

Ako je už vyššie spomenuté, Peter sa venuje aj jašterom. Má dva druhy a nás poriadne prekvapilo, že aj jaštery dokážu syčať a rovnako vyplazujú jazyk. Jaštery nám ukázal mladé aj dospelé. Momentálne však väčšina zimovala. 

„Nejedia, sú v chladnom priestore, aby sa na jar začali páriť. Dospelé to robia raz do roka. Púšťajú aj kožu,“ vysvetlil Peter s tým, že nám ukázal, ako ľahko ide dole stará koža. 

Jaštery fungujú s jedom trochu inak ako hady. Zubami poškodia tkanivo a do rany sa dostanú ich sliny. Práve tie sú jedovaté.

„Jedovatý jašter má podobný jed ako kobra, ale nie je až taký nebezpečný. Veľmi to opuchne a bolí, tiež sa to lieči pár dní. Nie je to až taký veľký problém ako hady. Jaštery tiež jedia myšky či surové vajíčka, no niekedy si dajú aj kuracie mäso,“ povedal chovateľ, keď nám ukázal mláďatko kôrovca jedovatého, ktorý je medzi ľuďmi známy aj ako gila monster.

Pozrite si archívnu reportáž s chovateľom pavúkov.

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.