Adela a Viktor sú oficiálne rodičia: Život bez Maxa si nevieme predstaviť. Ľúbiť viac sa už nedá

Video televízie Markíza sa automaticky prehrá po krátkej reklame.

Je to niekto, kto nám zmenil život, priniesol nám nové výzvy, ukázal nové horizonty, radosti, nové iskry a všetko možné, ale je to oveľa náročnejší život. Hovorí Adela o živote so synom Maximiliánom, ktorého im súd právoplatne zveril.

Moderátori Viktor a Adela Vinczeovci sa oficiálne stali rodičmi. Súd im pridelil syna Maximiliána. V rozhovore hovoria, ako celý proces adopcie prebiehal, čo boli najsilnejšie momenty a či majú očakávania, čo z ich syna vyrastie. 

Práve krotiť ambície je podľa nich najdôležitejšia úloha. „Musíme si uvedomovať, že teraz nekreujeme vlastnú sochu, ktorá sa nám musí páčiť. Potrebujeme s tým človekom prežiť pekný život a vychovať z neho spokojného a slušného človeka, ktorý môže byť čímkoľvek, kým chce,“ hovorí Viktor. 

Neboja sa ani budúcnosti a toho, či mu budú iné deti dávať najavo inakosť. Podľa Adely sa na krutosť sveta nedá pripraviť a nárazy sú nevyhnutnou súčasťou života.

V rozhovore sa tiež dozviete:
Ako vyzerala príprava na adopciu
Prečo sedenia so psychológom odporúčajú každému páru, ktorý chce dieťa
Či sa zmierili aj s možnosťou, že nikdy nebudú mať deti
Čoho sa obávajú
Ako sa postavia k otázke stretnutia s biologickou matkou

Oficiálne ste sa stali rodičmi. Ako ste sa to dozvedeli?

Viktor: Funguje to tak, že celý proces prebieha prostredníctvom niekoľkých súdnych pojednávaní. V momente, keď sa posledné rozhodnutie stane právoplatným, tak človek je oficiálne zapísaný do rodného listu dieťaťa ako rodič. Právne už nevieme byť viac rodičmi, sme na úrovni tých biologických. Dozvedeli sme sa to na súde, keď to sudkyňa vyhlásila ako rozsudok v mene Slovenskej republiky, že sa stávame osvojencami dieťaťa. Potom sme čakali už len na papierové potvrdenie.

Aké boli vaše bezprostredné pocity?

Adela: Ja som to neprežívala, pretože počas celého procesu som nepochybovala o tom, že to takto dopadne. Samozrejme, že človek vie, že sa môže čokoľvek ešte stať, ale muselo by to byť niečo veľmi výnimočné v rukách osudu, čo by ten proces skomplikovalo. Najväčšie emócie boli skôr, keď k nám prvýkrát prišiel a keď sme sa prvýkrát stretli.

Takže to samotné rozhodnutie súdu ste nepovažovali za prelomový bod?

Viktor: Ja ako fanúšik oficialít, formalizmu a pravidiel som sa veľmi potešil, keď som konečne išiel vybaviť všetky doklady ako občiansky, pas a keď bol vydaný rodný list. Bol som rád, že sa to dostalo do oficiálnej roviny, ale čo sa týka pocitov alebo obáv, to už máme dávno za sebou, našťastie.

Adela: Moment, keď som videla občiansky, zakýval aj mnou. Je tam jeho meno aj s fotkou, kde sa usmieva.

Aká je Maximiliánova najobľúbenejšia hračka?

Adela: Odrážadlo, ktoré sa dá používať na všetko možné, aj na presun po byte. Má rád hracie karty s blahoželaniami, ktoré hrajú melódiu. Miluje Gotta, Müllera, Michala Tučného. Vždy si to púšťa a potom chce vidieť, ako tí interpreti vyzerajú, kde sú.

Viktor: Má rád akékoľvek auto, čo vidí na ulici. Keby sme chceli hodinu pre seba, tak ho pustíme na oplotené parkovisko a on tam bude chodiť okolo áut a hovoriť značky, lebo sa ich naučil. Keď je tam náhodou nová značka, ktorú nepozná, tak bude pri nej päť minút stáť a pýtať sa, čo to je.

Má obľúbené jedlo?

Adela: Má rád, samozrejme, sladké a čo tak počúvam po okolí, tak zisťujem, že nie je až taký vyberavý oproti iným deťom. Je aj jogurtíky, kašičky, má rád aj mäsko s ryžou. Nič šokujúce, čím by sme si ho vedeli kúpiť (smiech).

Viktor: Nie je medzi tými vecami šokujúci zeler alebo fenikel. Toto si nepýta.

Prečítajte si tiež:

Boli momenty, keď sme si mysleli, že do toho nepôjdeme

Vedeli by ste ho charakterizovať troma prídavnými menami?

Adela: Zvedavý, živý, zábavný.

Viktor: Ja by som živý nahradil slovom intenzívny, ale je to synonymum. Veľmi skúmajúci, zábavný a milunký.

Adela: Je veľmi zlatý, aj dobráčik a výmyselník zároveň. Potrebovali by sme asi viac ako tri slová.

Pamätáte si vaše prvé rozhovory o adopcii? Kto s tým prišiel a ako vaše rozhodovanie prebiehalo?

Adela: Bola tam postupnosť. Riešili sme, že Viktorove spermie a môj vek nie je úplne šťastná kombinácia. Na umelé oplodnenie sa nám nechcelo, tak sme riešili otázku, čo my a deti. Vyšla nám z toho adopcia. Nechali sme to všetko v takom neutrálnom voľnom priestore, pretože proces od podania žiadosti po to, kým sa dočkáte dieťaťa, niečo trvá. Tak sme tomu dali príležitosť, ale nie z túžby po dieťati, ale skôr z racionálneho hľadiska. Riešili sme to veľmi vecne, racionálne a neutrálne.

Viktor: Prvé momenty si úplne nepamätám, ale viem, že to prišlo prirodzene. Nebolo to tak, že jeden musel toho druhého presviedčať, aký je to dobrý nápad a poďme do toho. Keď sme o tom začali uvažovať, úplne sme sa v tom stretli. Možno aj preto bol pre nás celý ten proces nekonfliktný, pretože ani jeden nemal iné očakávania ako ten druhý a to nám prinieslo pohodu.

Rátali ste aj s alternatívou, že nebudete mať nikdy deti?

Adela: Áno a dokonca si myslím, že v procese čakania na telefonát som vnútorne s mojimi všetkými obavami a tou neznámou a egom skôr počítala s tým, že do toho nepôjdeme.

Viktor: Keď sme do toho išli, uvedomili sme si, že v Bratislave je zoznam veľmi dlhý a budeme veľmi dlho čakať a ktovie, čo sa počas toho stane v našich životoch. Človek nevie, čo bude o pár rokov riešiť. Keď sme čakali, hovorili sme si, že možno to nevyjde alebo že možno to dieťa aj príde a my to už nebudeme chcieť.

Boli ste aj stotožnení s predstavou, že nebudete mať deti a boli ste s tým OK?

Adela: Áno a stále tú verziu pre iných ľudí, ktorí tak žijú, považujem za výzvu, aby si uvedomili, že to môže byť pekný život. My sme mali pekný život pred tým. Máme pekný aj teraz. Je iný, je náročnejší, nemenili by sme, ale vie to byť super. Vedeli sme, akú hodnotu máme aj v tom, keď dieťa nemáme. Videli sme aj iné rodiny a čo sa deje, keď to dieťa majú. Aj preto sme do toho išli veľmi racionálne a s vedomím, že to obráti život naruby.

Viktor: My sme už pred témou adopcie boli s možnosťou nemať deti vyrovnaní. Aj taká je alternatíva života a v tom období sme sa o tom rozprávali, že síce sme sa dobrovoľne nerozhodli, že nebudeme mať deti, ale je veľa párov, ktoré tak žijú a žijú krásne naplnené životy. Adelka mala množstvo hostí vo svojej relácii, ktorí nemajú deti a žijú krásne životy. Má to svoje čaro. Stále sa tu objavujú tlaky v spoločnosti, že to nie je normálne a majte deti. Aj my sa naším príkladom snažíme tieto tlaky roztápať.

Mnohí argumentujú, že dieťa prinesie ľuďom najväčšie šťastie a bez neho nebudú plnohodnotne šťastní. Vy ste sa nebáli toho, že bez dieťaťa vám niečo bude chýbať?

Adela: My by sme už nemenili a nevieme si predstaviť život bez neho. Milujeme ho, ale nemyslím si, že on je naše šťastie. Je to niekto, kto nám zmenil život, priniesol nám nové výzvy, ukázal nové horizonty, radosti, nové iskry a všetko možné, ale je to oveľa náročnejší život. Keď si niekto myslí, že mať dieťa a rodinu vyzerá ako tie zábery z reklám, kde sa deti naháňajú po lúke a všetci sú šťastní, tak to je jedno percento. Všetko ostatné je jeden nekoordinovaný chaos, ktorý treba vedieť prijať a akceptovať, že toto je rodičovstvo.

Ľudia majú vzorce, že deti sú šťastie, alebo môj partner, moja láska je šťastie. Nie. Súčasťou šťastia je aj to, aký postoj zaujmeme k situáciám. Keď budeme očakávať, že dieťa je šťastie, tak nás to môže poriadne prefackať. Nedá vám spať, berie vám čas pre seba a tak ďalej. Ale so správnym postojom vidíme aj to žiarivé a dôležité a koľko pravdy o nás nám prináša.

Viktor: Súvisí to s tým, ako si ľudia definujú šťastie. Podľa nás neprichádza z externých vplyvov. Nie je to ani dieťa, partner, práca, peniaze. Mnoho ľudí, ktorí toto všetko majú, nenašli šťastie. Polovica manželstiev je rozvedená. Aj ľudia, ktorí majú veľa peňazí, vedia byť aj extrémne nešťastní. Takže šťastie neprichádza z externého prostredia, ale z toho, aký mám ja postoj. Dieťa je skvelým parťákom, tešíme sa z neho a milujeme ho, ale nie je zdrojom nášho šťastia. V tomto sme sa zhodli ešte predtým, než nám dieťa prišlo do života.

Asi to teda súvisí celkovo s duševným zdravím, že človek musí v sebe nájsť sebahodnotu a nečakať, že ho urobia šťastným iní ľudia.

Adela: Áno. Čakať, že nás niekto iný urobí šťastným, je slepá ulička. Ale keď už to niekto chce, tak nech to neskúša s niekým, koho treba prebaľovať, kŕmiť a obťažuje vás v noci. Takže skôr by som sa rozhodla pre niekoho dospelého (smiech).

Prečítajte si tiež:

Na majoritné dieťa sa čaká aj desať rokov

Dávali ste si nejaké kritériá na dieťa, keď ste podávali žiadosť?

Viktor: Človek si môže dať akékoľvek kritériá. Čím viac, tým bude dlhšie čakať. My sme si dali len kritérium vek a zdravotný stav.

Adela: Sú ľudia, ktorí si vezmú dieťa s výrazným mentálnym alebo telesným poškodením. Na to sme sa necítili. Takže sme dali len vek do troch rokov.

Ako dlho čakajú ľudia na dieťa z majority?

Viktor: Aj päť - šesť rokov.

Adela: Sú prípady, keď ľudia žiadajú o majoritné dievčatko s blond vlasmi a modrými očami. Tí čakajú aj desať rokov.

Mnoho ľudí si myslí, že detské domovy sú plné detí. Prečo sa teda tak dlho čaká?

Adela: My sme chodievali na rôzne vianočné posedenia s deťmi do detských domovov a väčšina z nich bola neadoptovateľná. Dôvodom je, že ich rodičia stále vykazujú nejaký záujem a stačí úplne, ak im raz za polrok pošlú pohľadnicu. Profimama, ktorá mala nášho Maxíka, nám hovorila, že mala v opatere viacero detí, ktoré neboli adoptovateľné, lebo mama sa raz za čas ozve, pritom to dieťa už mohlo žiť iný príbeh niekde inde. My to nechceme súdiť. Aj tí rodičia majú nejaký príbeh.

Viktor: Nie každé dieťa je uvoľnené na adopciu, lebo rodičia sa do nejakej miery zaujímajú. Otázne je, čo je dostatočný záujem. My to nesúdime. Sú rodičia, ktorí majú zlú finančnú situáciu a chcú sa dať dokopy, aby sa o dieťa mohli postarať, ale nedarí sa im to. Druhým dôvodom je, že keď sú deti staršie, stráca sa záujem o ich adopciu a ostávajú do osemnástich rokov v domove. Na malé deti sú teda najväčšie poradovníky. Treba si však uvedomiť, že deti chcú byť so svojimi rodičmi, nech sú akíkoľvek. Aj keď je tam napríklad násilie, deti stále vnímajú svojich rodičov ako svojich rodičov. Tak ako rodičia hovoria dieťaťu, nech budeš akýkoľvek, budeš naše dieťa, tak rovnako to majú aj deti. Len preto, že si myslíme, že to rodič nezvládne, povieme dieťaťu, nikdy ho neuvidíš a ideš žiť inam? Nie je to čierno-biele a ani tie pohľadnice nie sú čierno-biele.

Ktorý bod z celého procesu od podania žiadosti o adopciu až po vydanie dokladov bol pre vás najsilnejší?

Viktor: Keď sme sa prvýkrát stretli.

Adela: Začala by som asi telefonátom, keď nám oznámili, že majú pre nás dieťa. Potom stretnutie a potom, keď prišiel prvýkrát k nám domov.

Ako prebiehal samotný adopčný proces? Čo sa dialo po tom, čo ste podali na úrade žiadosť o adopciu?

Viktor: Museli sme doložiť zdravotné dokumentácie, majetkové pomery a podobne. Prišli sa k nám pozrieť domov, že ako žijeme, bolo to veľmi milé stretnutie. Potom nasleduje povinná psychologická príprava. Pre nás to bola najzaujímavejšia časť. Trvá niekoľko mesiacov, pravidelne sme chodili na sedenia so psychológom a vtedy človek spozná svojho partnera. Nie je to primárne o dieťati. Nie sú tam otázky typu, či si viete predstaviť prebaľovať dieťa. Je to skôr o tom, kto sme my dvaja a kladieme si otázky, ktoré bežne nemusia medzi partnermi zaznieť.

Adela: Áno a odpoveďou na niektoré otázky môže byť aj to, že nebude dobrý nápad si spolu adoptovať dieťa. Je to čistiaci proces, ktorý ukáže veľa právd. Čokoľvek si môžeme nahovárať, ale všetky dôležité rozhodnutia v živote by sa mali diať na základe pravdy, pretože potom je to najférovejšie voči všetkým trom zúčastneným. Bolo to skôr o upevnení základu rodiny a to sú tí dvaja dospelí.

Viktor: Presne ako hovorí Adelka, to môže dopadnúť aj tak, že tí dvaja zistia, že adopcia nie je dobrý nápad, ale môžu zistiť aj to, že oni dvaja majú o živote a budúcnosti aj mimo dieťaťa úplne iné predstavy. To môže urobiť výhybku pre obidvoch a môžu zísť z kratšej cesty. Nie je to zlé. Tí ľudia možno nájdu pre seba lepšie cesty, ako si pôvodne mysleli, keď išli do adopcie.

Znie to ako párová terapia.

Adela: Išli sme tam skôr do nášho detstva, do našich koreňov, aby sme vedeli, v čom sme vyrastali. Lebo v našej výchove sa zrazu ukáže, čo sme my nasávali ako deti. V dospelosti sa kadečo nemusí hneď prejaviť, ale hneď ako začneme komunikovať s tretím malým človekom, všelijaké naše nezmysly sa začínajú vyplavovať. Takže bola to terapia, ale tú párovú by sme potrebovali asi až po tom, čo to dieťa prišlo. Veľa sme sa rozprávali o vzťahoch. Kým sme nemali dieťa, mali sme veľa času o veciach debatovať.

Prečítajte si tiež:

Z fotky necítili žiadnu emóciu

Bolo niečo počas tých sedení, čo ste sa o sebe dozvedeli, čo by ste bez prípravy neodhalili?

Adela: Skôr by som povedala, že mi niektoré veci začali dávať zmysel.

Viktor: Áno. Zistili sme, prečo sa jeden z nás správa v niektorej situácii tak, ako sa správa. Za iných okolností by človek povedal: „Si normálny? Šibe ti?“ Zrazu človek vie, že to inak ani nemôže byť, keď vyrastal v takom prostredí. Je tam viac pochopení toho, kým môj partner je.

To znie ako niečo, čím by si mali prejsť všetci, ktorí idú do rodičovstva, nielen tí, ktorí si chcú adoptovať dieťa.

Adela: Ja som nedávno robila rozhovor s párovou terapeutkou a pýtala som sa jej, kedy ísť na párovú terapiu a ona, že na začiatku, keď sa dáte dokopy. Tam si treba ujasniť veci, kto sme, čo sme, spoznať sa a pri rodičovstve je to tiež dôležité.

Viktor: Bola to skvelá skúsenosť. Aj keby z toho nakoniec nebolo dieťa, je dobré, že sme to absolvovali. Bolo to extrémne prínosné bez ohľadu na to, že nám vošiel malý do života.

Je niečo, čo robili vaši rodičia a viete, že to nechcete opakovať?

Viktor: Pozorujem na sebe, že niekedy sa, najmä vo vypätých situáciách, správam akosi automaticky, bez rozmyslu a to sú presne vzorce, ktoré následne prenášam na svoje dieťa.

Konkrétne to cítim napríklad v občasnej prísnosti voči Maxíkovi. Moja mamina bola veľmi mladá, keď mala mňa a brata a keďže mať dvoch chlapcov, medzi ktorými je iba rok a pol, tak sa niekedy inak ako prísne s nami nedalo. Potom prišiel otec a bol tiež občas tvrdý. A tak som niekedy aj ja úplne zbytočne prísny. Nie je to však výčitka voči mojim rodičom, robili najlepšie, ako vedeli.

Adela: Ja si tiež pamätám z detstva nervozitu otca. Nemyslím si, že som veľmi nervózna, ale niekedy sa potrebuješ dostať z domu a niečo stihnúť. Bez dieťaťa mi cesta trvala polhodinu, s dieťaťom zrazu hodinu a pol, lebo sa s niečím hrá, potom musím povysávať, lebo stihol niečo rozsypať, kým som si umývala zuby a podobne.

Vtedy sa musí človek upokojovať. Celkovo žijeme obdobie, keď sa otvára veľa pohľadov na výchovu. Som fanúšičkou rešpektujúcej výchovy, ktorá nie je o tom, že necháš dieťa skákať ti po hlave, ale rešpektuješ, že má nejaký pocit a neberieš mu ho. Nehovoríš mu, prečo reve a nemá revať.

Necháš ho revať a riešiš situáciu ďalej. Povieš, že nemôžeme tu byť, nemôže niečo robiť, ale necháš ho mať tie emócie, ktoré má. Všetci poznáme takú situáciu, že dieťa nechce odísť z nejakého miesta a rodičia povedia: „Dobre, tak my odchádzame. Necháme ťa tu.“ To sú momenty, keď dieťa vníma len pocit, že ho opúšťate a ste schopní opustiť, ale nevie bojovať s pocitom, že chce ostať. Treba mu vraj trikrát povedať, že ideme a keď nejde, tak ho zobrať a ísť.

Po tom, čo ste si prešli prípravou, vám už len ostalo čakať. Nakoniec vám zavolali, že pre vás majú dieťa. Bol tam moment, keď ste zapochybovali, či do toho chcete ísť?

Viktor: Ja som bol v tom momente v aute. Viezol som seba a ďalších hercov na muzikál do Liptovského Mikuláša. Keď som bol na diaľnici pri Zvolene, volali mi. Hneď som volal Adelke. Ale pochybnosti tam neboli.

Adela: Mne to prišlo zábavné. Volal mi Viktor, že majú pre nás chlapca. Sledovala som svoje emócie a povedala by som, že som stále bola v pozitívnom neutrále. Nezľakla som sa. Toho som sa najviac bála. Skôr mi to prišlo vtipné, zasmiala som sa a bola som zvedavá. Reálne emócie prichádzali, až keď prišiel prvý kontakt.

Ten vyzeral ako?

Viktor: K stretnutiu došlo pár dní po telefonáte. Ja sa priznám, že som mal obavy.

Adela: My sme najprv videli fotku, no z tej sme nemali žiadnu emóciu. Lebo na fotke mal možno dva mesiace, ako vyzerajú dvojmesačné deti? Takže sme z tej fotky mali nulové pocity. Jediné, čo som vedela, bolo, že to dieťa je opustené a to bol pre mňa kľúčový argument prečo ísť na stretnutie.

To bola výhoda, lebo mne nikdy neprišli malé deti extra zlaté alebo atraktívne, takže ma nemalo čo odradiť. Keď sme išli na stretnutie, nevedela som, čo by ma mohlo zaujať. Také malé dieťa pre komunikačný typ ako som ja, nemôže mať šarm, charizmu, nevie ťa zabaviť. Napriek tomu on mal taký výraz v očiach a už tak s nami komunikoval a usmieval sa, že tam niečo bolo. Niečo ako šarm, osobnosť toho dieťaťa. Vyzeral ako taký starosta malej obce (smiech).

Sadli sme si do auta a čakali sme, čo povie ten druhý a zhodli sme sa, že sa nám páči. Je to vzácne, lebo nie všetky páry zažijú, že sa im zapáči hneď prvé dieťa. Môžete od toho odstúpiť, keď tam nie sú sympatie. Stáva sa, že tí dvaja sa na tom nezhodnú. Nám to všetko zapadlo na prvom stretnutí.

Viktor: Ja si pamätám, ako sme vošli do miestnosti a on bol na gauči. Keď sme ho chytili do náručia, tak sme to pocítili. Na toto nás pripravovali, že to je dôležitý moment celého procesu. Že sa môže stať, že sa nám nebude páčiť, nebude nám voňať, alebo iba jednému. Treba byť absolútne úprimný a môže to znieť cynicky, ale nebolo by to fér ani voči dieťaťu, keby ste si ho vzali aj bez chémie.

Prečítajte si tiež:

Rozdiel v láske k biologickému a adoptovanému dieťaťu nevidíme

Je to teda o náhode, či si padnete do oka? Alebo sa dá s pocitom vedome pracovať a budovať si k dieťaťu vzťah? Dá sa milovať rovnako biologické dieťa ako adoptované?

Adela: Nevieme to porovnať, ale stáva sa, že biologickí rodičia nemilujú svoje deti. Zároveň biologická matka po pôrode je vyčerpaná. Je to súboj fyzických a mentálnych síl. Ja som si týmto neprešla. Vzali sme si skoro 5-mesačné dieťa. Ja si neviem predstaviť, že by som ľúbila viac. Neviem si predstaviť, že by malo byť pre mňa podstatné, že vyšiel zo mňa. Som, naopak, vďačná, že ma týmto netrápil (smiech). Nepochybujem o tom, že je náš.

Nemuseli ste si teda vedome budovať lásku k nemu, proste prišla automaticky?

Adela: Aj pri biologických deťoch láska postupne rastie. Keď sa prvýkrát usmeje, jeho prvé reakcie, otvára sa komunikácia a aj vzťah je intenzívnejší. V rovnakom systéme sme fungovali aj my.

Viktor: Keď matka dieťa nedojčila, tak sa musí ten vzťah medzi nimi inak budovať. Pri porodenom dieťati nastáva prirodzený bonding, ktorý sa začína budovať od prvého dňa. My to musíme budovať a trošku plánovať. Naša pozornosť je prítomnejšia. Týka sa to aj kontaktu telo na telo. Spíme v jednej posteli, napríklad. Pri adoptovaných deťoch sa niektoré veci musia robiť viac, lebo pri biologických je to automatickejšie, ale z pohľadu lásky tam rozdiel nevidím. Keď to klikne, tak to funguje rovnako.

Mali ste nejaké informácie o Maxíkovej biologickej mame?

Viktor: Úrad nám poskytne všetky dostupné informácie, ktoré má, ale väčšinou ich z povahy veci nie je veľa. O biologických rodičoch nevieme takmer nič. Nevieme, kde sú, ako sa majú. O otcovi vôbec a o matke vieme len jej meno a vek.

Premýšľali ste už nad tým, ako budete brať to, keď sa bude chcieť stretnúť s biologickou matkou?

Adela: Nebudeme mu v tom brániť. Pre každého človeka je dôležité, aby vedel o sebe čo najviac, o mozaike svojho života, aby sa vedel nájsť a identifikovať. Preto je dôležité, aby odmalička vedel, že je adoptovaný a že je to v poriadku. Sme radi, že máme v okolí tri adopčiatka, s ktorými sa občas stretáva, takže bude mať partiu detí, ktoré sú adoptované a bude vedieť, že nie je sám.

Teraz vníma, že je adoptovaný?

Adela: Ja mu to občas hovorím a čítam mu takú knižku, ale jeho to potom prestane baviť a pozerá si obrázky. Ešte je na to malý. Ale čoskoro začne viac chápať.

Viktor: Prístup by mal byť, že žiadne tajnosti, čo najskôr, ako to dokáže dieťa chápať. To je pointa celého procesu. Očakávam, že v istom momente budeme musieť spustiť rodinnú investigatívu a bude sa chcieť stretnúť s biologickými rodičmi. Možno nebude chcieť, možno oni nebudú chcieť, ale očakávam, že sa do tohto bodu dostaneme a nebudeme mu v tom brániť. Je kľúčové nájsť svoju identitu a byť s ňou stotožnený.

Nebojíte sa, že budete mať očakávania, čo z neho vyrastie?

Adela: Zaujímavé je, že sme išli do toho bez očakávaní, ale hneď ako sa u neho vyskytne jemný talent alebo nadanie, čo on má a je šikovný v rozprávaní, tak sa začneme nádejať, že by mohol byť aj celkom bystrý.

Viktor: Nemať očakávania, čo z neho bude alebo nebude, je veľmi dôležitá súčasť procesu. Na deti to môže vytvárať šialený tlak. Máme skúsenosti, že ľudia si adoptovali chlapca, chceli, aby išiel na vysokú školu, robili preto všetko a bolo zjavné od základnej školy, že na to nemal. Pritom on vnímal, že z neho chcú niečo, čo nevie byť. Je to veľmi nebezpečné, lebo tieto príbehy nemusia dopadnúť dobre a musíme byť veľmi citliví. Musíme si uvedomovať, že teraz nekreujeme vlastnú sochu, ktorá sa nám musí páčiť. Potrebujeme s tým človekom prežiť pekný život a vychovať z neho spokojného a slušného človeka, ktorý môže byť čímkoľvek, kým chce.

Pýtam sa aj preto, či si niektorí adoptívni rodičia nehovoria, že musia dokázať okoliu, že ich adoptované dieťa je lepšie ako ich biologické.

Adela: Áno, alebo minimálne, že sa vie dorovnať. Poznáme známych, ktorí majú veľké problémy s duševným zdravím, veľa ľudí berie antidepresíva, aj mladí, aj dospelí. Keby boli adoptovaní, tak sa to automaticky pripíše tomu. Preto si hovoríme, že nech bude mať akékoľvek problémy, mohlo by to byť aj s biologickým dieťaťom. Dnes je taká doba a toľko je okolo nás nástrah, že každý má čo robiť, aby to zvládal.

Nebojíte sa predsudkov? Hovorí sa, že deti vedia byť kruté a dajú dieťaťu pocítiť jeho inakosť.

Viktor: To je výzva do našej výchovy. Ukázať mu, že všetok život, čo žije, je normálny. To, že je adoptovaný, je normálne. To, že má také pozadie, aké má, je normálne. Čím viac to bude vnímať ako svoju normálnu realitu, tým lepšie bude odolávať útokom. Decká vedia povedať hrozné veci, ale pripravujeme sa na to a hádam to zvládneme.

Adela: Čím je človek sám so sebou vyrovnanejší, tým viac vyžaruje istú pevnosť, ktorá chráni pred invektívami. Často deti, ktoré šikanujú, to robia deťom, kde cítia, že tam je slabosť a že si to môžu dovoliť. Keď je dieťa pevné, nájdu si inú obeť. Vnímam to aj cez to, ako my fungujeme. V komentároch od ľudí dostávame sprava-zľava.

Poviem úprimne, že ja keď vychádzam z domu, nevychádzam ani s tým, že ja som Adela a všetci ma poznajú. Ja to vôbec neriešim a to sa odzrkadľuje aj v realite. Nás nikto nerieši a žijeme si úplne spokojný život. To, ako my sme s vecami vyrovnaní a to, že je adoptovaný, mi nepríde čudné, tak už len toto je pre neho najlepší spôsob, ako sa s tým vyrovnať.

Stačí to na to, aby bolo dieťa pripravené na krutosť sveta?

Adela: Nemyslím si, že musí byť pripravené na krutosť sveta. Ja som tiež v škôlke zažívala krutosť sveta a niečo mi to dalo. Nechceme ho chrániť pred nárazmi. Tie sú nutné. Je dôležité, ako si to my potom doma vydebatujeme a nájdeme jazyk a spôsob, ako sa s ním o tom budeme rozprávať. Som vďačná združeniu Návrat a pani psychologičke Nadi Loveckej, že s nimi môžeme konzultovať raz za tri mesiace rôzne otázky, aj tieto.

Veľa ľudí sa zamýšľa, či mať vôbec v tejto dobe dieťa. Čelíme klimatickej kríze, za hranicami je vojna, niekoho môže znepokojovať politický vývoj na Slovensku. Zamýšľali ste sa nad tým, aká budúcnosť čaká vášho syna?

Viktor: Riešime to relatívne často. Hovoríme si, že teraz si na seba musíme dávať väčší pozor, lebo čo keď sa nám niečo stane? On zase zostane sám? Alebo bez mamy, bez otca? Pochopiteľne, že chceme dieťaťu ponúknuť čo najlepšiu budúcnosť. Človek má potom tendenciu robiť lepším aj to svoje okolie, aby to bolo lepšie miesto. Veľakrát to však nie je v našich rukách a všetci sa musia predierať týmito problémami.

Adela: Mne funguje postoj, že žiješ svet, akým si ty sám. Keď ho budeme viesť k pocitom krivdy, strachu a vnímania vecí čierno, tak v takom svete bude žiť. To neznamená, že nevnímame realitu. Skôr to vnímame tak, že veci sú, aké sú, čo môžeš zmeniť, zmeň. Čo sa nedá, musíš prijať. Nie každého môže v tej istej situácii stretnúť ten istý príbeh.

On môže mať svetlejší príbeh v temnej realite. A keď už spomínaš tie rôzne krízy, tak o to lepší pocit môžeme mať, že my sme Maxíka na tento svet nepriviedli. Aj preto sme sa rozhodli pre adopciu. Keď niekoho ťaháte na tento svet, nie je to úplne najlepší žúr jeho života. Odložené deti tu už sú. Takže v tomto máme čisté svedomie.

Prečítajte si tiež:

Záujem o futbal bude problém

Viete si predstaviť ďalšie deti?

Adela: My sme si najprv nevedeli predstaviť jedno, takže teraz by som povedala, že nevieme. Ale pochopili sme, že realita sa nakoniec vyskladá bez toho, čo si my vieme alebo nevieme predstaviť. Zrazu sa to deje a vieme to akceptovať a tešiť sa.

Viktor: Funguje to tak, že keby sa danej matke narodilo ďalšie dieťa, tak prioritne volajú nám, aby spájali súrodencov. Nie je naša povinnosť ho zobrať, ale je tam možnosť, že nám zavolajú. Museli by prebehnúť všetky procesy znova okrem tej prípravy.

Je niečo, čo teraz vnímate inak ako predtým, než ste mali dieťa?

Adela: Spánok. Keď má človek dve minúty pre seba, že nemusí nič riešiť, tak si to uvedomuje a užíva. Uvedomujem si viac luxus času.

Viktor: Niekedy si uvedomujem, aké je úžasné si po celom dni ľahnúť na gauč a tupo pozerať do mobilu. Žiadna socializácia, žiadne zvuky, každý má svoju bublinu a reset hlavy. Nikdy predtým som si nemyslel, že by som toto mohol oceniť.

Viktor, dozvedeli sme sa, že si úspešne zvládol letecké skúšky na boeing a v júni by si mal prvýkrát pilotovať charterové lietadlo už aj s cestujúcimi. Vieš, kam poletíš?

Viktor: Ešte neviem. Pre pilota profesionála to nie je podstatné. Dúfam, že náš syn nájde v tom rovnakú záľubu ako ja, pretože v opačnom prípade nájde záľubu vo futbale, čo už našiel, a to je pre jeho otca veľký problém. Nepoznám tímy, nerozumiem ničomu.

Na prvý let vezmeš aj rodinu?

Viktor: Možno to ani nebude z Bratislavy, ale určite so mnou budú chcieť niekedy ísť.

Adela a Viktor Vinczeovci hovorili otvorene o rodičovstve aj v Teleráne. Viac sa dozviete v nasledujúcom videu:

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.