Paralympionička Henrieta Farkašová: Triedna učiteľka ma šikanovala, bojujem s tým doteraz

Autor knihy Sviňa Arpád Soltész.mp4
Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Dnes už legendárna športovkyňa nám vyrozprávala svoj boľavý životný príbeh.

V minulom roku získala dve prestížne ocenenia. Stala sa najlepšou paralympioničkou sveta a svetovou športovou osobnosťou roka so zdravotným znevýhodnením.

Slovenská reprezentantka v para alpskom lyžovaní Henrieta Farkašová však toho dokázala podstatne viac. Jasne to potvrdzuje deväť najcennejších a celkovo 12 kovov z paralympijských hier, čím jej patrí primát najlepšej paralympioničky v histórii Slovenska.

Sympatická rodáčka z Rožňavy pred vystúpením na športový Olymp musela prekonať množstvo prekážok, aké viacerí z nás nikdy nezažijú. Dnes už legendárna športovkyňa nám vyrozprávala svoj boľavý životný príbeh.

V rozhovore sa dočítate aj:
Ako sa k jej hendikepu postavila učiteľka
Aké skúsenosti má s lekármi a úradníkmi
Prečo je samaritánka
Čo bolo jej motiváciou v náročnom období
Či uvažovala nad zmenou reprezentácie
Či uprednostní rodinu pred kariérou

Aj napriek hendikepu ste úspešnou športovkyňou. Odkedy máte zrakové postihnutie?

V podstate od narodenia. Odvtedy nepoznám iný život ako tento.

Môžete nám vysvetliť vašu diagnózu?

Mám vysokú krátkozrakosť, okrem toho trpím aj škúlením očí. To som však nemala odmalička. Táto nepríjemnosť ma sprevádza asi od 16 rokov a takto mi to, bohužiaľ, zostalo doteraz.

Absurdné správanie učiteľky

Určite nebolo ľahké s takýmto postihnutím vyrastať. Aké máte spomienky na základnú školu a na spolužiakov?

Bolo to pre mňa psychicky veľmi náročné obdobie, keďže na škole som bola jediná s takýmto hendikepom. Okolie mi túto inakosť dávalo pociťovať. Ako to už u detí býva, neradi medzi seba prijímajú niekoho takého. Snažili sa mi znepríjemňovať život, nechýbali výsmechy či ponižovania.

V takomto prípade sú veľmi dôležití učitelia. Podporovali vás?

V štvrtom ročníku som mala „šťastie" na triednu učiteľku, ktorá sa nestotožňovala s tým, že som na normálnej a nie na špeciálnej škole. Svojím správaním sa ma zo školy snažila vyštvať. Aspoň ja som to tak vnímala.

Môžete byť konkrétnejšia?

Úmyselne mi zhoršovala známky, len tak alebo pre absurdné dôvody. Bola arogantná, odmeraná, správanie ku mne a mojim spolužiakom bolo v úplnom kontraste. Keď som bola v triede v niečom najlepšia, dostala som najhoršiu známku. Veľmi ma to trápilo, domov som chodila s plačom.

Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Nikto asi nečaká, že mu učiteľ bude hádzať polená pod nohy.

Bolo to zložité. Neskôr zakročila mama, bola za riaditeľom a za samotnou učiteľkou. Triedna po rozhovore sčasti zmenila správanie, ale aj tak to vo mne zanechalo stopy, bojujem s tým doteraz. Keď ste ako dieťa permanentne pod psychickým tlakom, nazeranie na seba je zlé, chýba sebavedomie. Často si neverím, pochybujem o svojich schopnostiach.

Bútľavou vŕbou jej bola mama

Pokračovalo to takto aj na strednej?

Nie, tam nastal zlom. Navštevovala som špeciálnu školu v Levoči, kde bol prístup učiteľov diametrálne odlišný. Ja som sa spočiatku mnohým veciam bránila, nechcela som sa zapájať do aktivít, pedagógovia to nechápali. Keď im mama vysvetlila moje predošlé skúsenosti, pochopili to a snažili sa ma podporovať. Postupne som sa aj otvárala možnostiam, nadväzovala som nové väzby, cítila som sa ako doma.

Spomínate domov. Mali ste u rodičov podporu?

Určite. Najmä mama mi vždy bola veľkou oporou, všetko so mnou znášala, negatívne veci na základnej nevynímajúc. Neraz ju úradníci, keď oprávnene žiadala pre mňa rôzne pomôcky, odbili s tým, že požadujú úplatok. Vzorovo sa však nesprávali ani lekári. Pamätám si konkrétny prípad. Lekárka neverila, že mám problémy so zrakom, a tak do správy uviedla, že ma mama nenaučila čítať.

Stretávate sa aj teraz s posmeškami a nadávkami?

Stane sa, že keď ma uvidia malé deti, obrátia sa na rodičov, prípadne ukážu na mňa prstom, ale nad tým sa iba pousmejem. Vyslovene útoky už nezažívam.

Pôsobíte veľmi príjemne a mnohí ľudia o vás často hovoria, že ste samaritánka. Kde sa to berie v človeku, ktorý nemá ľahký osud?

To vám kto povedal? (veľký smiech). V minulosti si takto zo mňa uťahovali kolegovia z tímu. Myslím si, že som empatická, možno niekedy až zbytočne veľa, keďže si to ľudia nevážia a občas to zneužívajú. Pramení to možno z toho, čo som v živote zažila, aký kríž som si musela niesť. Ak je v mojich silách, snažím sa druhým pomôcť, podporiť ich, ba i len vypočuť.

Po tom všetkom, čím ste si prešli, ešte dôverujete ľuďom?

Určite áno, aj keď mám za sebou neľahké obdobie, viacero ľudí ma sklamalo. Stále však verím, že sa nájdu takí, ktorí majú ľudský prístup a ktorí ma úprimne majú radi pre to, aká som a nie z vypočítavosti.

Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

V lyžovaní našla motiváciu

V súčasnosti sa veľa hovorí o inkluzívnom vzdelávaní, aj vy ste jeho zástankyňou. Prečo?

Ponúka pre deti dostupnejšie podmienky z hľadiska vzdialenosti k domovu. Dieťa nemusí byť týždne na internáte, ďaleko od rodiny. Vďaka takémuto prístupu sa deti navzájom lepšie spoznávajú, učia sa prijímať niečo nezvyčajné, chápať to, že sme rôznorodí. Taktiež sa v nich pestuje tolerancia, empatia, vedia sa navzájom motivovať.

Nenašli ste vy motiváciu práve v lyžovaní?

Našla, aj keď náhodne. K lyžiam som sa prvýkrát dostala na strednej na výcviku, ale šlo mi to. Prakticky ihneď som si ich zamilovala, užívala som si rýchlosť a adrenalín.

Nebolo lyžovanie spôsob, ako všetkým ukázať, že aj hendikepovaný človek môže niečo dosiahnuť?

Spočiatku som len túžila zažívať pocit rýchlosti, aj keď neskôr, priznám sa, som si víťazoslávne povedala: „Tak, teraz sa pozrite všetci tí, ktorí ste mi neverili, že som to dokázala." Telocvikár vo mne spozoroval talent, snažil sa ma podporovať. Potom prišiel s nápadom, že by som mohla lyžovať súťažne a reprezentovať, a tak naše spojenie pokračovalo. Robil mi navádzača, dokonca mi v začiatkoch povedal, že budem veľkou športovkyňou.

Spolupráca dvoch rozdielnych pováh

Nie ste veľkou športovkyňou, ale už legendárnou. Úspechy ste dosiahli s Natáliou Šubrtovou, s ktorou to už spolu ťaháte viac ako 10 rokov. Čo vás spojilo?

Lyžovanie (smiech). Tým, že som napredovala a môj telocvikár mi už, vzhľadom na pribúdajúci vek, rýchlostne nestačil, hľadala som náhradu. Natáliu oslovil tréner, ona súhlasila, a tak vznikla naša spolupráca.

Skúste opísať váš vzťah.

Čisto pracovný. Sme úplne rozdielne povahy, a tak to fungovanie nebolo a nie je v niektorých situáciách jednoduché. V lyžovaní nám to však klapalo.

Aj napriek rôznym názorom vás pravdepodobne stále k sebe niečo ťahá.

Už nie. Ukončenie spolupráce s doterajším realizačným tímom je novinkou. Momentálne si do ďalšej sezóny budujem nový tím. V tomto ročníku som si pre zranenie dala od lyžovania pauzu, pomaly sa preto koncentrujem na skladbu tímu.

Zdroj: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Rodina či Peking?

Na konte máte deväť zlatých paralympijských medailí. Je to aj vďaka dobrým podmienkam na prípravu?

Podmienky nie sú zlé, ale vždy môžu byť, prirodzene, aj lepšie. Jedným dychom treba dodať, že postupne sa to lepší. Čo ma ale mrzí, je, že navádzač sa v zmysle legislatívy neberie ako plnohodnotný pretekár, preto sa dotácia delí medzi dve osoby.

Tvrdíte, že podmienky by mohli byť aj lepšie. Neuvažovali ste nad zmenou reprezentácie?

Mnohí ľudia z môjho okolia mi takéto myšlienky naznačovali, ale ja som Slovenka a chcela som reprezentovať našu krajinu. Nikdy som preto takéto veci neriešila.

Tento rok budete mať 34, teda vek, v ktorom viacerí športovci uvažujú nad tým, čo bude ďalej. Vy v tom máte jasno?

Zatiaľ neviem, kedy by som chcela skončiť (smiech). Je však pravdou, že táto otázka mi vŕta v hlave čoraz viac. Uvažujem nad správnym časom na odchod, či nie je teraz, na vrchole, alebo to ešte potiahnuť do Pekingu (zimné paralympijské hry 2022 - pozn. red.). Keďže som žena, premýšľam aj nad založením rodiny. Rozhodnutá ešte nie som, ale momentálne to vidím na Peking.

BRATISLAVA/Robert Ďurkáč

TOP ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti