Autor knihy Sviňa Arpád Soltész: Ľudia sa budú rozhodovať v hneve. A to nemusí dobre dopadnúť

Arpád Soltész
Zdroj: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič

Hovorí novinár a spisovateľ, ktorého dielo sa stalo predlohou politického trileru.

Začiatkom februára prišla do kín snímka Sviňa o praktikách istého resocializačného centra či korupcii vo vrcholovej politike. Nakrútili ju podľa rovnomennej knižnej predlohy spisovateľa, novinára a publicistu Arpáda Soltésza. Síce oň majú diváci veľký záujem, on sám nemal špeciálne očakávania. Dôležité podľa neho je, aby ľudia vnímali samotný príbeh.

V rozhovore s Arpádom Soltészom sa dočítate:

Prečo napísal knihu Sviňa
Ako môže sfilmovaný príbeh ovplyvniť voľby
S akým názorom producenta nesúhlasil
Do akých skupín rozdeľuje slovenských politikov
Ako pracuje Investigatívne centrum Jána Kuciaka, ktorého je predsedom

V úvode knihy Sviňa upozorňujete, že nereflektuje skutočnosť. Nazerá však do hĺbky politiky, spoločnosti aj práce novinárov v malej krajine a podobnosť s našou realitou je zrejmá. Prečo ste sa rozhodli pustiť sa do takejto knihy?

Po vražde Jána a Martiny sme boli všetci presvedčení o tom, že vraždu nikdy poriadne nevyšetria a nikoho pre ňu nepostavia pred súd. Spomeňme si, že v tom čase Marian Kočner ešte chodil po slobode a šikanoval novinárov. Povedal som si, okej, skúsim teda napísať román a ukázať ľuďom, v čom vlastne žijú, čo sa tu stalo a ako k tomu došlo.

Výhodou spisovateľa je, že môže urobiť to, čo novinár nemôže. Spisovateľ totiž môže mať pravdu, no novinár ju nemá čo mať. Hrdým majiteľom pravdy je každý hrdý majiteľ zadku. Novinár musí mať fakty. Spisovateľ nie je povinný použiť v románe ani jeden jediný fakt a vlastne by ani nemal. Spisovateľ si má vymýšľať a môže ukázať veľmi pravdivý obraz nejakej konkrétnej situácie. A práve o to som sa pokúsil.

Ako dlho ste Sviňu písali?

Na to, aby sa kniha v nejakom časovom horizonte mohla dostať na trh a v rozumnom termíne, bolo potrebné dodržať nejaké termíny. Vydavateľ mi povedal, že na to mám dva mesiace vrátane redakčných úprav a korektúr. Asi týždeň som bol zaseknutý, kým som sa vôbec rozpísal. Sviňu som teda písal asi šesť týždňov.

Ako vznikol nápad premietnuť knižný bestseller na filmové plátna?

O tom by vedeli viac porozprávať režiséri filmu Mariana Čengel Solčanská a Rudolf Biermann. Mariana spočiatku písala synopsu k nejakému inému projektu. V tom čase sme vydávali spoločne svoje tituly, Mariane vychádzal Generál a mne Sviňa. Vymenili sme si podpísané knihy a ona venovala Sviňu svojmu manželovi na Vianoce. Poprosila ho, aby si prečítal aj spomínanú synopsu k filmu, ktorý plánovala spolu s Rudolfom. Manžel jej vraj povedal, že je to „opajcovaný" Soltész. Rýchlo si teda prečítala Sviňu aj ona a zavolala Biermannovi, nech spraví to isté. Zistila, že ak použijú Sviňu ako predlohu, minimálne majú napísanú väčšinu dialógov. Aj film bol tvorený expresným tempom, prvýkrát sme sa totiž streli koncom mája minulého roka.

 

Zdroj: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič

Snímka má za sebou úspešný začiatok a vypredáva kinosály. V porovnaní s inými slovenskými filmami si Sviňa pripísala dosiaľ najviac divákov v rámci otváracieho víkendu. Očakávali ste takýto štart?

Ja si dopredu nikdy nič príliš neplánujem a snažím sa nemať veľké oči. Tak, ako som neočakával, že moja prvotina sa stane hneď bestsellerom (kniha Mäso, pozn. red.). Nezaujímalo ma, aké predaje bude mať Sviňa v zmysle osobného úspechu. Chcel som, aby ľudia knihu jednoducho čítali. Mal som pocit, že by to všetko v nej ľudia mali vedieť. Takisto to bolo aj pri filme. Na druhej strane som vedel, že Mariana natočila aj triler Únos. Ten mal svojho času úspech, veľmi dobre zafungoval a mne sa páčil. Mal veľkú výpovednú hodnotu a veľkú odozvu v spoločnosti. V niečo také som dúfal aj v tomto prípade. A vyšlo to.

Ak Kočnera odsúdia, chcem mať istotu, že spravodlivo

Na konci príbehu Sviňa zavraždia novinára a jeho snúbenicu. Príbeh ste písali v období, keď nik netušil, ako bude vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej pokračovať. Nik netušil ani to, či vôbec bude mať nejaký zásadný posun. Dnes je situácia úplne iná. Ako vnímate doterajší priebeh procesu?

Som rád, že pod vplyvom verejného pobúrenia, protestov a zmien v mocenskej štruktúre krajiny sa rozviazali ruky čestným ľuďom v polícii či na prokuratúre. Teraz vidíme, aký vplyv mal Marian Kočner napríklad v súdnictve. Ale opäť vieme, že išlo len o nejakú skupinu vybraných ľudí.

Väčšina sudcov si len chce čestne robiť svoju prácu bez toho, aby boli pod nejakým sústavným neférovým tlakom. Teraz tú šancu dostali a vidíme, že sa tento proces naozaj dobre vyvíja - tak, ako by sme očakávali. Osobne však veľmi rešpektujem prezumpciu neviny. Dnes napríklad naozaj nik nie je objektívny voči Marianovi Kočnerovi, ktorý útočil na novinárov dlhé roky. Máme všetky dôvody nemať ho radi, nenávidieť ho a dopriať mu len to najhoršie. Ale toto treba nechať na súd. Teraz verím, že súd je objektívny a spravodlivý.

Napokon som aj veľmi rád, že Marian Kočner má najlepších advokátov, ktorých si za peniaze dokáže kúpiť. Na rozdiel od sudcov je v poriadku, keď si za peniaze človek dokáže zaplatiť právnikov. Keby ho odsúdili, chcem mať istotu, že ho naozaj odsúdili spravodlivo a je to zaslúžený trest a nie iba spoločenský lynč.

Zdroj: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič

Našu politickú scénu môžeme rozdeliť na tri veľké bloky. Súčasné vládne strany, demokratická opozícia a extrémisti. Čo od tohto rozdelenia môže volič očakávať?

Ja to delím trocha priamočiarejšie. O moc v krajine sa uchádzajú tri zoskupenia. Je to mafia, neonacisti a politici. Kde veľmi rozšírime definíciu slova politik a necháme v nej ešte, dajme tomu, aj takého Igora Matoviča či Richarda Sulíka aj napriek tým raňajkám s Kočnerom. No povedzme, že sú to ľudia, ktorí pravdepodobne nechcú odísť z civilizovaného sveta, z Európskej Únie a nechcú tu zaviesť nejakú formu diktatúry.

Problém je, že ani jedna z týchto skupín nemá nejakú jednoznačnú väčšinu. Politici sa nemôžu spojiť ani s mafiou, ani s neonacistami. Ale mafia a neonacisti sú v tomto prirodzení partneri. Im ide o všetko. Ak sa teraz dokážu spoločnými silami udržať pri moci, nebudú riskovať, že o štyri roky tu budú ďalšie regulárne voľby, v ktorých by mohli o tú moc prísť.

Reálne sa boja o svoju slobodu a majetok. Najmä po tom, ako USA zaradili Kočnera na Magnického zoznam, čo znamená ekonomickú smrť človeka. Mnohí sa preto zamýšľajú, či by aj oni nemohli skončiť na takomto zozname. Majú strach, že keď naozaj začnú do hĺbky vyšetrovať rôzne veci, či sami neskončia pred súdom alebo za mrežami. Pre týchto ľudí je schodnejšia cesta spojiť sa s neonacistami, opustiť Európsku úniu a prežiť so zachovaním svojej slobody a majetku v rámci nejakej diktatúry ako riskovať svoju osobnú slobodu v slobodnej spoločnosti.

Investigatívne centrum je Janov odkaz

Začiatkom minulého roka vzniklo Investigatívne centrum Jána Kuciaka (ICJK), ktorého ste predsedom. Má vlastný tím investigatívcov, ktorí spolupracujú aj so zahraničnými kolegami. Aký bol prvý rok jeho fungovania?

Podľa mňa bol plný detských chorôb, tápania a hľadania. Keď sme centrum rozbehli, vedeli sme, že chceme nadviazať na prácu Jána Kuciaka. O ňom verejnosť všeobecne vie, že bol skvelý analytik, veľmi talentovaný mladý žurnalista a navyše aj skvelý človek. V tejto práci treba mať naozaj isté ľudské predpoklady, ktoré on mal.

Málokto si uvedomuje, že Jano bol prvý, kto spolupracoval s kolegami zo zahraničia. Aj ten posledný článok, ktorý nedopísal, robil spolu s Českým centrom pre investigatívnu žurnalistiku aj talianskymi kolegami z organizácie IRPA.

To všetko sú partneri OCCRP (Organized Crime and Corruption Reporting Project), tak ako aj my. Navyše, česká novinárka Pavla Holcová chcela, aby Jano podobné centrum otvoril aj na Slovensku. On sa však na to necítil, chcel ešte nazbierať viac skúseností v Aktualitách. ICJK je akýsi jeho odkaz a dedičstvo.

No keď sme to rozbehli, netušili sme, ako takéto centrum v realite funguje. Dnes máme rozbehnuté veľké množstvo otvorených tém. Do značnej miery manažujeme prevádzku Kočnerovej knižnice. Majiteľom dát, ktoré zdieľame so slovenskými médiami, je práve OCCRP. V prípade tejto knižnice nemáme ambíciu reálne písať články z dát. Nechávame to na partnerské médiá, medzi ktorými je napríklad aj Markíza.

Čo považujete za najväčší prínos centra?

Je to práve tá medzinárodná kooperácia. My sa snažíme pokrývať veľmi malý segment ešte aj v rámci investigatívy. Teraz je to módne slovo, no je to taká istá novinárska robota ako každá iná, len o niečo nudnejšia. Vyžaduje dlhšie posedávanie nad jednou témou za excelovskými tabuľkami. Vyslovene sa snažíme zaplniť len tú jednu medzeru, ktorú slovenské redakcie nedokážu zvládnuť kapacitne a personálne. A teda práve tú spoluprácu.

Bude spolupráca novinárov v najbližších rokoch kľúčová pri odhaľovaní veľkých káuz?

Nemyslím si, že spolupráca novinárov naprieč médiami bude niekedy dominantná alebo populárna. Mediálne prostredie je zo svojej podstaty veľmi konkurenčné a to je úplne v poriadku. Každé jedno médium to ženie vpred. Chce byť prvé a najlepšie, a preto produkuje výborné výsledky.

Práve tam, kde je spolupráca a koordinácia potrebná, je možno fajn mať centrum, ktoré nekonkuruje nikomu. My naozaj s nikým nesúťažíme a aj preto napríklad nepublikujeme texty priamo z Kočnerovej knižnice. Aby nik nemal pocit, že máme nejaký prednostný prístup k informáciám a vieme ich spracovávať lepšie, rýchlejšie a podobne. Toto musia vykryť práve takéto malé neziskovky. Zatiaľ sme tu my, časom možno vzniknú nové. Médiá si ďalej budú robiť normálnu a solídnu novinársku prácu, a keď bude potrebné niečo ťahať naprieč redakciami či krajinami, tak na to sme tu, to je náš džob.

BRATISLAVA/Rebeka Kosečeková

TOP ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

K téme Rozhovor

Dôležité udalosti