Maliar Erik Šille: Kotleba nemá v politike čo hľadať a už vôbec by nemal rozprávať, čo je umenie

Slovenský maliar Erik Šille
Slovenský maliar Erik Šille Zdroj: TVNOVINY.sk

Slovenský maliar sa snaží vo svojich dielach zobrazovať spoločenské dianie. V súčasnosti by celý obraz natrel hnedou a narezal by ho na znak dier v systéme.

Erik Šille je uznávaný slovenský maliar, ktorý sa snaží vo svojich dielach glosovať spoločenské dianie. Venuje sa hlavne superkonzumnej spoločnosti či hodnotovému rebríčku ľudí. Umelec sa vyjadril aj k samotnej kultúre na Slovensku, ktorej sa nedostáva toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila. Následne sa to podľa neho prejavuje na internete, sociálnych sieťach, a napokon aj pri kultúre volieb.


Prvá otázka bude asi stokrát položená, ale nedá sa to neopýtať. Aké boli vaše začiatky, ťahalo vás to k umeniu od malička?

Začiatky som nemal mimoriadne odlišné od bežného dieťaťa. Štandardne som chodil na základnú, strednú školu a počas toho som prejavoval vyššiu mieru talentu oproti spolužiakom, ale nebadal som medzi nami nejaký rozdiel.

Samozrejme, bol som vedený aj svojimi rodičmi, zvlášť otcom, ktorý inklinoval k hudobnému, ale aj výtvarnému umeniu. A nakoniec som prišiel k tomu, že jedine v tejto v životnej disciplíne sa cítim sebaisto.

Vy ste získali za svoje maľby viaceré ceny - Maľbu roka, alebo Cenu nadácie Tatrabanky. Práve vďaka nej neskôr vznikla spolupráca s bankou na dizajne jej platobnej karty. Ako sa na toto obdobie pozeráte? Pomohlo vám to?

Každú cenu si vážim, aj tie dve spomenuté. Je to pre mňa zadosťučinenie a spätná väzba od laickej, ale aj odbornej poroty. Beriem to ako príjemný bonus v mojej pracovnej etape, avšak nie sú pre mňa kľúčové, ale určite si ich cením a vážim.


Cítim sa ako filter na výfuku, cez ktorý sa prefiltruje spoločnosť

Vaše obrazy boli od začiatku tvorby ovplyvnené pop-artom, ale aj komixom, či kreslenými postavičkami. Aký je u vás proces tvorby? Dostávate najskôr nápady na témy, alebo vás zaujme nejaký charakter?

V tomto zmysle som typický maliar, ktorý je celý deň v ateliéri, maľuje si, prechádza sa a rozmýšľa. Potrebné je spomenúť, aj keď je to klišé, že cieľom je cesta. Ale v zmysle tém sa cítim ako filter na výfuku, cez ktorý sa spoločnosť prefiltruje. Počúvam rádio, sledujem dianie okolo seba a všetky veci, mnohokrát negatívne vo mne začnú rezonovať a potom to všetko hromadím a vrstvím, a nakoniec sa z toho stane celok - obraz.

Vo svojej tvorbe sa snažím glosovať, ale nie moralizovať, spoločenské dianie. A tým, že moja maľba je celkom naratívna v zmysle komiksu, teda, že sa ľahko číta, sa snažím do nej šifrovať nejaký príbeh.

Tvoríte nárazovo alebo sa ku svojim obrazom vraciate a ešte ich dotvárate?

To je individuálne. Ako sú rôzni ľudia, tak aj obrazy a prístup k nim je individuálny. Stalo sa mi niekoľkokrát, že obraz odišiel na výstavu, a keď sa mi vrátil, tak som ho premaľoval alebo som ho úplne zničil. Takých je ale veľmi málo, lebo si svoju robotu vážim. Sú však aj obrazy, ktoré postupne prerábam a dokonca sú obrazy, do ktorých aj niečo dopisujem.

Erik Šille sa narodil v Rožňave a vyštudoval VŠVU v Bratislave. Už počas štúdia získal viaceré ocenenia. Je nositeľom Ceny Igora Kalného, víťaz v súťaži VÚB Maľba, ale aj laureátom Ceny Tatra Banky Mladý tvorca 2010.

Slovenský maliar sa vo svojej tvorbe, ktorá je ovplyvnená pop-artom, komiksom a graffiti, venuje okrem iného superkonzumnej spoločnosti, ale aj hodnotovému rebríčku ľudí.

Aký je to pocit pre maliara, keď mu zrazu jeho dielo zmizne zo života v súkromnej zbierke?

Keď som sa na vysokej škole začal upínať k obrazom, tak mi profesor Csudai povedal, že to je nezmysel, pretože musia ísť preč, hlavne keď sa človek chce ich predajom živiť. Často robím v sériách - štyri, päť kusov a je pravdou, že sa upnem k jednému, kde idem hlbšie v téme a nie je to len povrchné bublanie po hladine. Tak k takým obrazom mám citový vzťah, a tie si veľakrát aj nechám.

Hovoríte, že si niektoré obrazy aj necháte. Máte niektoré z nich aj doma na stenách zavesené?

Mám, ale nie preto, že by som na tom trval, ale občas spolupracujem s mojimi obľúbenými maliarmi, v minulosti to boli Jakub Hošek, Ján Vasilko, Ivan Csudai, David Baffi, Boris Sirka a iní, tak tieto a potom máme obraz, ktorý som daroval svojej žene k narodeninám.

Moje obrazy sa ľahko čítajú, v podstate to vyzerá ako návod z IKEA

Aj napriek tomu, že vaše maľby sú na oko také farebné, je v nich často skryté skôr temnejšie posolstvo. Vysvetľujete ľuďom na vernisážach, alebo na aukciách príbeh svojich obrazov, alebo to nechávate na nich?

Myslím si, že ja tak jednoducho zobrazujem, že to v podstate vyzerá ako návod z IKEA. Používam, jednoducho povedané, komixovú kresbu, ktorá sa veľmi ľahko číta. V poslednom čase je ale štandardom galérií, že ponúkajú komentované prehliadky, takže robím aj takéto prezentácie.

Často ste celý deň zatvorený v ateliéri, kde hľadáte odreagovanie?

Kedysi to bolo s priateľmi pri pohári vínka. Dnes mám čerstvú rodinu, takže teraz je pre mňa najväčšie odreagovanie kočíkovanie. Našiel som si však úžasné hobby - cyklistiku. Snažím sa najazdiť pár desiatok kilometrov za týždeň. Ešte rád cestujem, neskutočne rád varím a neskutočne rád spím. Môj problém je ale efektivita práce, lebo v ateliéri veľmi rád trávim čas, a preto aj málo relaxujem.

V Bratislave sa dlhé roky hovorilo o Kunsthalle. Hlavné mesto sa po dlhých rokoch čakania dočkalo. Napĺňa projekt Domu umenia vaše očakávania?

Veľmi zložitá otázka. Myslím si, že je to vec odbornej diskusie, ale i širokej verejnosti. Nepochybne jej vznik bol nevyhnutný. Ak sa tu roky bavíme o futbalových štadiónoch, tak toto je štandardom každej krajiny, kde vzdelanie, kultúra a podobné veci sú na vrcholných pilieroch. Myslím, že sme boli posledná krajina v EÚ, ktorá Kunsthalle nemala.

Kunsthalle už vzniká aj v Žiline, čo je super. Vznikla v Košiciach, o ktorej osude veľa nevieme, ale bratislavská bola úplnou nevyhnutnosťou.

Súčasné vedenie urobilo niekoľko dobrých výstav. Je výborné, že tam majú edukatívnu činnosť, teda sú tam lektorky, ktoré návštevníkom k jednotlivým výstavám porozprávajú a vysvetlia veci, čo je na slovenské pomery nezvyčajné.

Veľa vašich obrazov má v sebe až taký protikonzumný odkaz. Trápi vás konzum dnešnej spoločnosti?

Sám osobne som súčasťou superkonzumnej spoločnosti, takže sa voči nej nemôžem vyhradzovať. Trápi ma ale bezhlavé neriešenie odpadu. Všetci sa obklopujeme peknými obalmi, a keď sa pozriem vôkol seba, tak je všade odpad. Ponúklo sa nám strašne veľa možností a my ich nevieme spracovať. Prekáža mi aj hodnotový rebríček, lebo ľudia ako keby prestali uvažovať.


Môže sa v normálnej krajine stať mienkotvorným chlapec, ktorý hádže kamene po kočíku?

Úroveň kultúry je odrazom úrovne spoločnosti. Ako je na tom kultúra na Slovensku?

Cítim sa veľmi bezradne a nechcem pôsobiť ako negatívny človek. Dám príklad. Naše veľvyslanectvá a ambasády ešte dodnes prezentujú z našej kultúry šúpolienky, kroje, hokejový a možno cyklistický dres. A aj vo vnútri krajiny je to podobné. Veď koľko peňazí ide na podporu kultúry?

Kultúra potom prerastá aj na internet a sociálne siete, čím sa ako ľudia prezentujeme a nakoniec to skončí pri kultúre správania a kultúre volieb.

Dokonca, my nie sme kultúrni ani k tomu, aby sme sa vysporiadali so svojou minulosťou. Nedokážeme povedať, áno sme „holubičí" národ, ktorý je veľkorysý a pohostí chlebom a soľou, ale na druhej strane sme deportovali tisícky našich spoluobčanov. Nikto z tejto krajiny nepovedal, že nás to skutočne mrzí. Stále len hovoríme o tom, že nás k tomu „niekto prinútil".

Ešte ale dodám. Naši rodičia vyrastali v čase, keď sa hovorilo, že kto nekradne, tak okráda vlastnú rodinu. Tak som si myslel, že je to len vec generácie, lebo prídu mladí vzdelaní ľudia, ktorí môžu cestovať a budú prepojení so svetom. Ale mám naopak pocit, že my ešte viac „blbneme". Keď si pozriem, ako volili prvovoliči, tak to ma veľmi vydesilo. Čím viac možností máme, tým viac sme blbší.

Povedali ste, ako vnímate spoločnosť. Čo ďalej? Kam smeruje?

Najjednoduchšie by bolo, keby sa dala väčšina ľudí z Facebooku poslať prútikom do knižníc. Učenie, vzdelanie je cestou. Ale pokiaľ budeme súperiť dezinformačnými kampaňami alebo ľuďmi, ktorí sa v spoločnosti ešte glorifikujú a vnášajú chaos medzi mladých ľudí, tak by mal nasledovať prvý krok našej zodpovednosti a vyhradiť sa voči takýmto ľuďom.

Mňa najviac desia sociálne siete, na ktorých množstvo mladých ľudí trávi čas. A keď trávite čas na blbom mieste, s blbými myšlienkami, tak nič poriadne si odtiaľ neodnesiete.

Teraz sa možno ešte trochu smejeme, keďže tých chlapcov je málo aj v parlamente. Ale keď sa pozriem na toho 22-ročného poslanca, tak sa pýtam, kam sme sa to dostali? Nikdy by som neveril, že sa toto môže stať. Aby sa v normálnej krajine chlapec, ktorý hádže po kočíku a malých deťoch kamene stal mienkotvorným? Neviem, čo s tým. Myslím si, že ministerstvo vnútra už malo dávno konať.

Čo urobiť preto, aby ľudia neverili hlúpostiam, overovali si fakty a pracovali s relevantnými zdrojmi?

Chýba tu kritické myslenie. Kritické myslenie by malo byť vštepované v školstve aj v rodine.

Neviem, prečo sme tak spohodlneli. Asi je jednoduchšie si niečo pozrieť na Youtube ako ísť k lekárovi. Ľudia si jednoducho skracujú trasu k informáciám. Aj Facebook by mal brať zodpovednosť za veci, ktoré sú na ich stránkach a pristúpiť k mazaniu.


Kotlebovi priatelia mlátili ľudí do hlavy a rozprávajú, že ich kopli „len" do hlavy. Toto je kultúra strany ĽSNS

Marian Kotleba minulý rok zrušil divadelné predstavenie, lebo to nezapadalo do jeho videnia sveta. Neskôr zrušil dotáciu pre divadlo, lebo vraj produkuje insitné umenie. Ako reagovať na takéto kroky, keď chce niekto diktovať umelcom čo je a čo nie je umením?

Keď oslavovali vznik prvého slovenského štátu, tak mali vlastný kultúrny program. Podľa toho vieme zhodnotiť, aká je predstava kultúrneho programu ĽSNS a Mariana Kotlebu. Sú to „nazikapely" a „nazispeváci" a ak je kultúrou to, že budeme spievať, aké sú Tatry vysoké a ja budem maľovať pracujúci ľud, tak toto sme už zažili. Vôbec, že takýto analfabet do umenia a kultúry rozpráva o tom, čo je umenie...

Marian Kotleba obraňuje, čo sú demokratické princípy, prečo nemá demokratický prístup do médií a sám, keď má možnosť, tak všetko zakazuje. Mimochodom, je to aj urážka ľudí, ktorí na tom pracujú. Lebo to nie je o chlapcoch a dievčatách, ktorí nemajú, čo robiť, ale ide o náročné a zložité zamestnanie.

Marianovi Kotlebovi priatelia v Nitre pred klubmi mlátili ľudí do hlavy a rozprávajú o tom, že ich kopli „len" do hlavy. Toto je kultúra strany ĽSNS. Myslím si, že Marian Kotleba nemá čo robiť ani v politike, ani v kultúre a už vôbec rozprávať o tom, čo je a čo nie je umenie.

Slovenská národná galéria minulý mesiac ukončila výstavu sen verzus skutočnosť, ktorá sa snažila ukázať paralelu s obdobím 1939 - 1945 so súčasnosťou spoločnosťou. Výstavu navštívilo rekordný počet ľudí, čo je asi dobré znamenie. Je toto cesta, používať umenie na to, aby sme ľuďom ukázali, že svet smeruje niekde, kde sme už boli, a nie je to v poriadku?

Určite, je to jedna z ciest. Návštevnosť a aj samotný projekt je úžasný. Dokonca si myslím, že výstava mohla pokojne zotrvať aj rok, ale zrejme pre priestorové problémy, to tak nemohlo byť. Pokojne mohla ale putovať po celom Slovensku. Nenahovárajme si, že všetci návštevníci si mysleli, že toto obdobie bolo temné. Mnohí tvrdili, že sa im v tejto dobe žilo najlepšie. Ale je dobré, že to aj takýto ľudia videli.

Keby ste mali namaľovať obraz, ktorý by vyjadroval súčasnú spoločenskú situáciu na Slovensku, ako by vyzeral?

(Smiech) Napadla mi Van Dycková hnedá. Celý obraz by som takouto farbou natrel a možno by som ho aj trocha narezal, aby som zobrazil diery v systéme. Tých zárezov by bolo asi viac, možno by to bolo aj sito.


Erik Šille rozhovor autorizoval. 

BRATISLAVA/Marcel Marcišiak, Martin Dančiak

TOP ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na VOYO

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti