Tri legendy spomínajú na zlaté MS 2002: Pálffy sa obracia na verejnosť s prosbou

Od momentu, kedy Slovensko porazilo Rusko na majstrovstvách sveta v hokeji a získalo zlaté medaily prešlo 20 rokov. TV Markíza sa pri tejto príležitosti zhovárala so „zlatými chlapcami“, ktorí boli pri historickom úspechu slovenského hokeja.

Slovenský hokej oslavuje jubilejné 20. výročie najväčšieho úspechu v ére samostatnosti. Presne 11. mája 2002 sa totiž naša reprezentácia radovala z premiérového a nateraz aj posledného zlata na majstrovstvách sveta. O to, že ide o nezabudnuteľný turnaj, sa veľkou mierou pričinila trojica velikánov - Miroslav Šatan, Žigmund Pálffy a Peter Bondra. Prvý bol kapitánom výberu trénera Jána Filca a zvyšná dvojica je strojcom kovu s najcennejším leskom.

V súčasnosti generálny manažér a zároveň staronový šéf slovenského hokeja Šatan sa nám zdôveril, že v semifinálovom stretnutí proti domácemu Švédsku mu nebolo všetko jedno. "Do tretej tretiny sme šli s jednogólovým mankom. Vyrovnať sa nám podarilo z presilovej hry po takom faule na mňa, že som si pomyslel, že sa moja kariéra práve skončila a že už nedohrám ani to semifinále," povedal.

Strojcovia finále

Duel napokon dospel až do samostatných nájazdov. "Tie nám však zabezpečil Jano Lašák, ktorý v predĺžení chytil obrovskú šancu Švédov. Exceloval aj v nájazdoch, no za úspechom v neposlednom rade stáli naši dvaja úspešní exekútori Rišo Lintner a Žigo Pálffy. Každý z nich si vybral iný horný „rožtek“ brány. Z takýchto malých kúskov sa poskladalo naše víťazstvo a postup do finále," loví v pamäti 'Šarky'.

Jeden z úspešných exekútorov Pálffy však uviedol ďalší dôvod úspechu. "Pomohlo nám, že sme si verili. Švédi mali naozaj veľmi dobrý tím. V tom čase sa hosťujúcim krajinám nedarilo vyhrávať šampionáty a mal som v hlave, že sa to nezopakuje ani teraz. Najmä v nájazdoch sme mali chladnú hlavu. Na našom tíme bolo úžasné, že hocikto z nás dal gól."

Repete so zlatým gólom

Slovákov tak čakalo finále, ďalšie po dvoch rokoch. V Petrohrade v roku 2000 však proti Česku ťahali za kratší koniec. "Vyskúšali sme si, aké bolo odohrať neúspešné finále a myslím si, že to bola dobrá skúsenosť. Do tohto finále sme šli viac sústredení a motivovaní a menej nervózni. Oproti prvému finále sme mali aj oveľa skúsenejšie mužstvo, keďže nás prišli posilniť viacerí hráči z NHL. Ukázalo sa to na hre a napokon aj na konečnom výsledku," vysvetlil Šatan.

O ten sa rovných sto sekúnd pred koncom riadneho hracieho času postaral Peter Bondra. Ako sa nám priznal, jeho zlatý a dnes už legendárny gól vopred neplánoval. "Je to zlomok sekundy, keď sa hráč rozhodne, čo chce s pukom urobiť. Na to, aby som nejako vymýšľal v tejto pozícii veľmi nebol čas. So Žigom sme išli do situácie dvaja na dvoch. On urobil výbornú vec, pretože svojim pohybom ku mne spravil situáciu dvaja na jedného. Skvelou prihrávkou mi umožnil vystreliť. Snažil som hlavne trafiť bránku. Bola to šťastná strela, ale namierená správne, keďže puk najskôr zazvonil o obe tyčky a potom prešiel za čiaru. Za obetavosť a za to, čo všetko sme urobili počas celého turnaja, si myslím, že sme si takýto koniec zaslúžili."

Šatan, náš hráč s 'céčkom' na hrudi, si tak mohol ísť prevziať trofej určenú pre najlepší tím sveta. "Považoval som to za veľkú poctu. Rozmýšľal som nad tým, ako pohár vezmem k mužstvu. Chcel som, aby sme ho dvihli nad hlavu spoločne. Následne som mal možnosť mať pohár so sebou celý deň, no až o rok či dva som zistil, že som si s ním zabudol spraviť fotku," povedal.

Prosba

Podľa Pálffyho si človek až časom uvedomí veľkosť tohto úspechu. "V daný deň to hokejista nevníma. Držať pohár je fantastické, ale v tej chvíli sa to v hlave dáva dokopy ťažko. Až na veľkých oslavách sme začali pomaly zisťovať, že čo sme dosiahli," naráža niekdajší geniálny útočník na pompézne oslavy na bratislavskom Námestí SNP.  Ten nám v tejto súvislosti opísal aj jednu kuriozitu. "Trénerovi Filcovi som vzal vikingskú čiapku a hodil do davu, za čo sa ospravedlňujem. Nevedel som, že to chcel mať ako talizman," priznáva s výzvou, že ak ju niekto má, prosí, aby ju legendárnemu lodivodovi vrátil.

S úsmevom na zlaté oslavy spomína aj Peter Bondra. "Už cestou z letiska nás čakalo veľmi veľa ľudí. Bol to príjemný pocit vidieť radosť všetkých ľudí, to sa nedá opísať, to treba zažiť," hovorí. Aj on vzápätí pridal jednu pikošku. "Mal som obavy, aby nám Rasťo Staňa a Jano Lašák nevypadli počas jazdy z autobusu, a tak som sa snažil ich nejako zachytávať. V jednom momente už dokonca boli na streche."

Líder mužstva Šatan však v zlate z roku 2002 vidí aj iný rozmer. "Keď sme sa vrátili na letisko do Bratislavy a išli sme smerom do mesta v autobuse, až vtedy sme si uvedomili, koľko to pre ľudí znamená. V tom čase sme boli samostatné Slovensko iba pár rokov, boli sme mladá krajina a mnohí si úspech vážili aj zo spoločenského hľadiska. Presun domov, z letiska, cesta po meste, to všetko je po ťažkom turnaji naozaj náročné, no krásne zároveň. Ešte teraz z toho všetkého naskakuje husia koža," uzavrel.

Požičané hokejky

Kanonier Bondra sa vrátil aj k štvrťfinálovému stretnutiu s Kanadou, v ktorom sme so zámorským favoritom prehrávali 0:2. "V tom zápase mi dochádzali hokejky, a preto som si jednu musel požičať od Laca Nagya. Prosil som ho, nech mi ju požičia, nebol však veľmi ochotný. Napokon som ho prehovoril a dal mi ju. Práve s touto hokejkou som strelil dal dva góly. Škoda, že som ju nalomil a do ďalšieho zápasu som s ňou už nepokračoval."

TOP ČLÁNKY

Voyo

Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na VOYO

K téme Hokej

Dôležité udalosti