Chcel ho Ajax či Liverpool, do repre šiel z 3. ligy, do Norimbergu z Fiľakova. Taký supertalent tu už nebol

Chcel ho Ajax či Liverpool, do repre šiel z 3. ligy, do Norimbergu z Fiľakova. Taký supertalent tu už nebol
Emil Le Giang. Zdroj: Archív športovca

Neobyčajné dobrodružstvá, takú knihu ešte v roku 2018 pustil do knižníc americký spisovateľ Daniel Wallace. A jednu s podobným názvom by mohol napísať aj Emil Le Giang, ak by samozrejme s perom robil tak dobre, ako kedysi kopal do lopty. Slovenskému hroťákovi s vietnamskými koreňmi totiž predpovedali nadpozemskú kariéru. A keby sa narodil do inej doby, dnes by ho skutočne poznal celý svet.

„Dobrý chlapec, výnimočný. Keď ho kopli, ešte sa ospravedlňoval. No akonáhle šiel sám na kasu, vopred som dvíhal ruky a oslavoval,“ dodnes nevie vynachváliť svojho miláčika Martin Pavlík, šéf futbalu v Makove.

Ale prečo Emil Le Giang hral štvrtú ligu za dedinu a robil na lyžiarskom vleku, keď po ňom slintali veľkokluby? „Aj to je historka!“ uškrnul sa hlavný hrdina príbehu a rozlial exkluzívny atrament pre TVNOVINY.sk.

Prečítajte si tiež:

Tí „šikmookí“ zo sídliska

Za panelákom chcel trénovať streľbu, tak z brata rýchlo spravil brankára. „Bol som starší, takže musel ísť chytať. Už vtedy mal zákroky ako puma, hádzal sa aj na betóne a nebol ani zranený. Na pľac nás chodilo toľko, že niektorí len sedeli na strome a celý deň sa dívali,“ začína pikoškou o mladšom Patrikovi, neskôr gólmanovi Žiliny či pražskej Bohemky.

Na sídlisku „padla“ najskôr za tmy, darmo mama vyčkávala na balkóne, darmo otec zo šiesteho poschodia vyhádzal všetky lopty, lebo si z nábytku poskladali bránky. Kým Patrik sny odmalička kreslil na papier, Emil si vždy pred spaním želal jediné – byť futbalista.

Ľahko rozlíšiť, kto bol drič a kto prirodzený talent. „Veci mi šli hravo, ale flákač som nebol, to vôbec, len ma do ničoho nemuseli nútiť. Futbal bol radosť,“ rozbehol konverzáciu a jedným dychom dodal.

„Rodičia nás vychovali dobre, nikdy sme sa nepovyšovali, začo som im vďačný. Lenže otec pochádza z Vietnamu a okolie nám vtedy dalo pocítiť, že sme niečo, čo tu byť nemá. Číňan, šikmooký, zamrzelo, ale urážky beriem s rezervou. Nie každému doma vysvetlili, čo je správne. Na krv z inej kultúry som pyšný, koniec koncov, silu a šikovnosť sme ukázali s loptou na nohe. A potom nás už rešpektovali všade.“

Lopta preňho nikdy nebola veda. Zdroj: Archív športovca

Prvá slovenská? Ďakujem, radšej rovno zahraničie

Ľavou, pravou, hlavou, akokoľvek! Supertalent dával góly na počkanie, medzi o dva roky staršími dokonca 67 za sezónu, v šprinte obehol aj bicykel a ak ho zastavili, tak len faulom. Preto keď jeho ročník vyhral žiacky titul, Fiľakovo v prvej lige nevyznelo ako sci-fi.

„Také niečo sa klubu podarilo prvýkrát v histórii. Bili sme sa o postup s Radvaňou, dal som na 1:0, no brat tesne pred polčasom dostal gól z priameho kopu a mne pripadal lacný. Bol malý, nakričal som naňho tak, že nás musel rozdeliť tréner. Našťastie som, rovnako zo štandardky, rozhodol.“

Ponuky z naj slovenských akadémii sa valili rad radom, no Le Giang všetky rušil ako pyšná princezná nápadníkov.

„Od Bratislavy po Košice, cez Žilinu, Bystricu či neďaleký Lučenec. Chodili za našimi domov, no oni rozhodnutie nechali na mňa. Tréner sa bál, že prejdem ku konkurencii, ale ja som sľúbil, že zostanem. Chcel som sa z Fiľakova dostať cez reprezentáciu rovno do zahraničia. A to sa napokon podarilo.“

Prečítajte si tiež:

V očiach veľkých klubov, ten chlapec proste bude slávny

Nepretierajte oči, čítate dobre. Chodiť reprezentovať z tretej dorasteneckej? Radi si počkáme, kým sa nájde niekto podobný. A debut v najcennejšom drese? Ako inak – gólový.

„Na zraze to bol samý Inter, Slovan, Žilina a popri nich maličké Fiľakovo. Žiadna protekcia, trénerom z ligy, ktorí pretláčali svojich zverencov, sa nedokazovalo ľahko, že si pozvánku zaslúžim. Ale ako najlepšiemu strelcovi tímu mi nemohli povedať ani pol slova.“

Technika skromného forvarda pokoru nepoznala, vynikal aj medzi mládežníckou špičkou Slovenska a mrzelo ho snáď len to, že práve nehral Eden Hazard, keď proti Belgicku roztriasol sieť hneď dvakrát.

S Robom Makom cestovali aj na majstrovstvá Európy v Taliansku, že boli mladší, nehralo rolu. Onedlho mu v repre prischla kapitánska páska a už v štrnástich ho proboval Fulham.

„Iný level. Mali záujem, chceli ma vidieť na ďalších stážach, dokonca vybavovali náhradnú rodinu, nech sa cítim ako doma. No potom prišli iné ponuky,“ pokrčil plecami.

A veru nie hocijaké! Že Slovák s ázijskými črtami berie na medzinárodnej scéne sošky pre top zakončovateľa akosi často, očiam európskych gigantov neušlo. Keď si takú preberal o barlách z turnaja na Ukrajine, na stole sa razom povaľovali papier s podpisovým perom od Ajaxu, PSV či Norimbergu.

„Moje meno si značil i Liverpool a myslím, že ma skautovali aj iné veľké kluby. Prečo Norimberg? Pôsobili tam Robo Vittek a Marek Mintál, slovenská enkláva, nemusel som nič skúšať. Navyše, zostal som v nemom úžase, aké možnosti nemecký komplex ponúkal,“ vysvetľuje Le Giang, na ktorého slávnu budúcnosť by v roku 2007 mnohí stavili majetok.
Veď transfer na linke Fiľakovo – Norimberg, to tiež nemá v životopise každý.

Prečítajte si tiež:

Do koča, do voza, ale hlavne na góly

Lenže všetko je ružové azda len v rozprávke a my píšeme o príbehu podľa skutočnej udalosti. Hviezdu v rozlete zarezali pred odchodom do Nemecka slovenskí lekári.

„Na Ukrajine som dal v semifinále dva góly, bol by hetrik, no ruský stopér ma zoťal zozadu, preto tie vyššie spomínané barly. Nechcel som prestupovať zranený, ale doktori tvrdili, že je to výron a nič vážne. Laboroval som pol druha roka, pichali mi kortikoidy, tejpovali, až špecialista v Mníchove zistil, že mám odštiepenú kostičku,“ stále krúti hlavou.

Šestnásť rokov, nová krajina a až neférová smola. Keď sa členok o štyri mesiace dal dokopy, na treťom tréningu pustil zadný stehenný.

„V kabíne som strašne plakal. Reprezentácia ma počas liečby povolala na kvalifikáciu na ME, klub štart neodporúčal, a tak to aj dopadlo. Zranil som sa pred úvodným duelom, ledva odklusal polčas a potom už nič, späť do Nemecka s obnoveným problémom. Boli rozčarovaní, vraveli, nech si ma zalepia Slováci, spor musel hasiť až Robo Vittek.“

No ak bola premiéra v cudzine katastrofa, záver fantastický. Le Giang opäť ukázal, že je futbalista do koča aj do voza, ale hlavne na góly. „Po hetriku proti Štuttgartu mi tréner U19 povedal, že mám uňho isté miesto. Ale po tak náročnom roku ma to ťahalo domov,“ priznáva.

Emil Le Giang v drese Borčíc. Zdroj: Archív športovca

Taký hráč a do Žiliny? Ani nesranduj!

V sedemnástich teda pod Dubňom podpísal prvý profi-kontrakt. „Vynikal som. Nikdy nezabudnem, ako sa ma tréneri Labant s Baranom po prvom tréningu pýtali, či prestup do Žiliny naozaj myslím vážne, nech nesrandujem. No chcel som sa tam stopercentne zotaviť.“

To sa žiaľ nepodarilo. A z najlepšieho hráča akadémie sa postupne stával večný smoliar.

„Vo futbale vždy ide o výsledky. A keď máte v mužstve strelca, reprezentanta, tak naňho pochopiteľne tlačíte. Cítiš sa dobre, môžeš hrať? No čo odvetíte – jasné! Ako mladý som nevedel zhodnotiť, či už som okej, zranenia sa vracali a kopili, potom sa na psychiku preniesol strach.“

Aj kvôli tomu prešiel cez Michalovce až do Rimavskej Soboty. Kouč Pavel Malura dobre stavaného forvarda poznal ešte zo žilinskej mládeže a ako nový šéf lavičky Karvinej ho mal okamžite na zozname. Ale osud to vymyslel inak.

„Po toľkých virvaroch som na takú súťaž ešte nebol nachystaný. Brzdila ma tá istá pesnička a bol som takmer najmladší v nabitej konkurencii. Keď som odchádzal, všetko zaklincoval zápal mozgových blán,“ priblížil nežiadúce strasti.

Prečítajte si tiež:

V zime robil na vleku, v lete šokoval Slovensko

Zrejme nastal správny čas zájsť domov. Starí-známi mu volali priamo do nemocnice. „Lekári mi neodporúčali hrať, minimálne polroka. Ale prezident Fiľakova mi dal chrobáka do hlavy, tak vznikol kompromis.“

No odchovanec FTC sa v nižšej súťaži dlho nemotal. S priemerom gól na zápas si už v lete pýtal ďalšiu prvoligovú šancu a Nitra ho brala všetkými desiatimi. Hrdý slovenský klub však práve zažíval začiatky konca svojej slávy a tak snáď prvý raz nebol na vine zdravotný stav.

„Za tri mesiace mi z výplaty nepípol ani cent,“ nemusí míňať slová.

A to je zároveň sľúbená historka, ako sa ocitol v malebnej kysuckej dedinke. „Makov bol iný svet, ideálny na reštart, krásne obdobie, mám odtiaľ balík spomienok. V lete som pomáhal s drevom, v zime na lyžiarskom vleku a trénoval prípravku. Dokonca mi dali bicykel, aby som po jedného chlapčeka chodil do škôlky. Takú pohodu som už neskôr zažil len v Sučanoch.“

Na amatérsky futbal si zvykať nepotreboval. Stačila polovička sezóny, aby si poistil post naj strelca súťaže a Makov doviedol k najlepšiemu umiestneniu v dejinách. Bravúrnu jeseň vymenila ešte lepšia jar, v júni 2015 totiž s Borčicami v šampanskom kropil historický postup do 2. ligy. Obec s 500 obyvateľmi šokovala Slovensko a mohla ísť ešte ďalej.

Mančaft okolo Le Gianga, Barčíka, Halenára, Hanzela, Nováka či Žiláka totiž uzavrel základnú časť prvým miestom v tabuľke a Fortuna liga bola na dohľad. Lenže vtom sa klub z čista jasna odhlásil.

„Futbal neoklamete, hráči tam prišli za podmienkami. Bolo fajn spolu vyhrávať, ale taký projekt niečo stojí a je ťažko udržateľný, ak nemáte plán, vytrvalú koncepciu a správnych ľudí. Pán Fabuš ho dotoval sám, začo mu patrí vďaka i obdiv. Bol človek, ktorý ak si niečo zaumienil, šiel za tým do plných. Veľa ma naučil,“ spomína ex-reprezentant.

V klube sa neskôr živil ako hrajúci športový riaditeľ a takpovediac vyskladal dnešný káder druholigovej Považskej Bystrice, keďže tá sa neskôr s Borčicami „spojila.“

Prečítajte si tiež:

Rodina a nič iné

Po krátkej zastávke v Sučanoch zakotvil v rakúskom Wallsee, kde sa pred rokom s trávnikmi definitívne rozlúčil. Ako najlepší strelec, no zranený. Teda štýlom, ktorý dokonale vystihuje celý jeho futbalový život.

„Kedysi som mal radšej obetovať jeden zápas, ako celú kariéru,“ premieta si v mysli obdobie, keď sa hraním cez bolesť natvrdo zamkol vo väzbe zranení a odrezal od veštenej budúcnosti.

„Ak by som mal navôkol iných ľudí, možno by bola úplne iná. Poznám sa a viem, že napríklad v terajšej Žiline, plnej fyzioterapeutov či iných odborníkov, by môj talent vytlačili oveľa, oveľa vyššie.“

Kopačky má síce stále na poličke, ale ponuky sú už preňho tabu.

„S manželkou sa tešíme zo synčeka, cez víkendy majstrujem okolo domu. Rodinu by som nevymenil ani za prestup do Liverpoolu. Ani za nič iné. Veľa futbalistov žije v bubline, keby som tak žil ja, možno by som sa vyhol zraneniam, ale nebol šťastný človek. Možno bol úspešný a bohatý, ale nemal radosť z bežného života,“ uzavrel so zdravým rozumom.

Hráči prichádzajú a odchádzajú, príbeh Emila Le Gianga zostáva. Talent, ako on, už na Slovensku možno nemal nik. A tak môžeme len hútať, čo by bolo, keby sa narodil pod trošku šťastnejšou hviezdou.

Ani za prestup do Liverpoolu... Zdroj: Archív športovca

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo

K téme Futbal

Súvisiace témy

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.