Chlapec z kôlne patril k špičke sveta, cvičil s krabicami na filmy. Slovenského Arnolda doma nikto neporazil (príbeh)

Chlapec z kôlne patril k špičke sveta, cvičil s krabicami na filmy. Slovenského Arnolda doma nikto neporazil (príbeh)
Boris Plintovič v Československu na inom, ako najvyššom stupni, nikdy nestál. Zdroj: archív B. P.

Po steroidoch siahol len raz, keď ich potrebovala vážne chorá manželka. Mal šelest na srdci, činky vyrobené z krabíc na filmy, no bez výhovoriek ich dvíhal v starom vojenskom bunkri či drevenej kôlni, kde bolo cez leto 35 stupňov a v zime mínus 10. Ešte na prvej súťaži musel prepísať dátum narodenia, lebo nespĺňal ani minimálny vekový limit. Vyhral. Neskôr ako junior skončil siedmy na majstrovstvách sveta mužov a doma ho nikdy nikto nezdolal. Skrátka, kým Amerika mala Arnolda Schwarzeneggera, Československo tlieskalo Borisovi Plintovičovi.

Narodil sa šesť rokov po druhej svetovej vojne, jeho mama prežila Holokaust v Osvienčime. Aj preto si zdravie váži ďaleko viac než ostatní.

„Kto sa nehýbe, ten sa ponáhľa do hrobu,“ varuje Boris Plintovič, ktorý aj po sedemdesiatke cvičí päťkrát za týždeň a kondičkou pohotovo schová dvadsaťročných.

„A k tomu ešte aspoň tri razy na bicykel,“ pridáva a exkluzívne pre TVNOVINY.sk otvára svoj trezor plný tajomstiev.

Stačí si s ním sadnúť na hodinku, zistíte, že život je gombička. Alebo presne taký, aký si ho urobíte. „Ja sa teším z každého dňa, veď pokiaľ je človek zdravý – ako hovorievala moja mama – keď máš kde spať a čo jesť, nič viac ti netreba. Všetko je v poriadku a ostatné bonus na viac.“

Príbeh muža, ktorý úsmev nestráca, si jednoducho užite.

Šelest na srdci a kotúče z krabíc na filmy

Krivý chrbát, ploché nohy, pre šelest na srdci žiadne kardio a miesto klasického telocviku len takzvaný nápravný pod dohľadom zdravotníkov. S päťdesiatimi kilami najmenšieho chlapca v triede by spolužiaci vysmiali aj keby povedal, že z neho vyrastie atlét, nieto kulturista.

Ale fotografia Leroya Colberta, prvého bodybuildera s objemom ruky nad 50 centimetrov, všetko zmenila. „Panovala hlboká totalita, hneď pod obrázkom bolo napísané ,americký pseudošport‘, lebo niečo také u nás absolútne nemalo obdobu. No tvrdenie, že veľkosť svalov neodpovedá sile, mi nedalo pokoj.“ A tak štrnásťročný zvedavec začal experimentovať.

S provizórnym náradím, v miniatúrnej izbe u suseda. Na dĺžku tri, na šírku meter osemdesiat. „Akurát sa vošla hrazda, lavička a činka. Vyrobili sme si ju sami, z guľatiny a hladkých roxorov, sústružník nám len stočil konce. Kotúče neexistovali, no v ateliéroch na Kolibe vyhadzovali za plot krabice zo starých filmov, my sme ich pobrali, vyplnili betónom, vtlačili tyčku a hotovo. Bolo to škaredé, ale fungovalo,“ nadýchol sa a pokračoval.

„Počas štúdia na polygrafickom učilišti som chodieval na prax do tlačiarne, kde sme kvôli novinovej sadzbe vyrábali olovené riadky. Tak som si každý deň zopár hodil do tašky, doma ich na plynovom sporáku roztopil v konzerve, zobral kliešte a do sadry odlieval váhy.“

Najmenší chlapec v triede dokázal behom štyroch rokov nabrať 40 kilogramov. Zdroj: archív B. P.

V drevenej kôlni bolo 35 plus aj mínus 10

Samouk však pre výstrahy lekárov sprvu musel cvičiť potajomky. Preto keď sa na prehliadke ukázal o 10 kilo ťažší, na kardiológii takmer odpadli. „Kvôli srdcu som vyšetrenia absolvoval každého polroka. Raz sa doktorka pýta, Boris, ty čo robíš, nejako si zhrubol. Cvičím. Čo?! To nesmieš, veď sa zabiješ, okamžite volám tvojej mame. Lenže ona v práci končievala o štvrtej, ja v škole o jednej, takže doma stačilo zatĺkať. Keď šelest naraz zmizol, nikto nechápal.“

Namiesto odbornej literatúry metóda pokus – omyl, namiesto googlenia vlastný zošit. „Proste som vyskúšal všetko a značil si, čo funguje. Išlo, odfajknúť, nešlo, preškrtnúť. Raz za mesiac som sa odfotil a ceruzou načrtol, ako chcem, aby sa postava tvarovala. Keď nohy spredu vyzerali úzko, poďho testovať, čo zaberá na širšie stehná. Takto sa pomaly rysoval celý plán.“

O svoje poznatky sa delil publikovaním článkov v časopise Tréner a cvičiteľ, nový fenomén tak onedlho oslovil ďalších. Zo zvedavcov sa postupne stávali priekopníci a tak kým vo svete štartovala zlatá éra bodybuildingu, takto sa písali jej začiatky v Československu.

Chlapci do detailov skúmajúci vlastné telá boli pre pohŕdavé okolie skôr vtipná atrakcia. Skromná partia navzdory tomu za hocakého počasia makala v starej drevenej kôlni. Cez leto vypotila litre pri 35-stupňových horúčavách, v zime mrzla pri mínus desiatich.

„No a čo. Riadne topánky, bunda, čapica a hlavne hrubé rukavice, keby som činku chytil holou rukou, už ju neodlepím. Vybavenie bolo schopnejšie, zámočníci nám za fľašky vína pozvárali jednoručky. Chodil s nami aj Loro Dívald, študoval medicínu, po tréningu sa pred búdou namiesto sprchy ošúchal snehom, navliekol sveter a šiel rovno na prednášku. Rodák z Popradu, zvyknutý, my Bratislavčania sme chceli tiež, ale bola nám bohová zima.“

Československí kulturisti zlatej éry vytesali sparťanské postavy aj v starej kôlni. Boris Plintovič v hornom rade, druhý sprava. Zdroj: archív B. P.

Najmladší šampión v dejinách, bielkoviny z potravy pre teľce

Na majstrovstvách Západoslovenského kraja 1969 však stála drobná prekážka. Boris nespĺňal minimálnu vekovú hranicu, nemal totiž osemnásť. „Tak som na registračke v dátume narodenia (1951) jednotku prepísal na nulu,“ šibalsky priznal po rokoch. To je zároveň dôvod, prečo by sme v dejinách našej kulturistiky sotva vypátrali mladšieho víťaza.

Prvenstvo v kategórii juniorov do 173 centimetrov bral aj z májových majstrovstiev Slovenska, už našťastie dospelý. A o tri týždne mu na celorepublikovom šampionáte slávnostne vešal zlato na krk samotný Ben Weider, okrem iného zakladateľ i prezident Medzinárodnej federácie kulturistov (IFBB), globálna ikona tohto športu. Že premiérová sezóna nemohla byť vydarenejšia, je nepriestrelný fakt.

Skupinke okolo čerstvého československého majstra bola drevená chajda dávno malá, štátna mliekareň zase pre svoje výrobky zháňala pútavý marketing. Asi takto vyzeral zrod Telovýchovnej jednoty Milex Bratislava. A tak sa pre zmenu drepovalo, benčovalo, tlačilo i ťahalo v prerobenom bunkri z druhej svetovej vojny. Drina pod zemou, potichu, keď sa nikto nedíval.

„Sto metrov štvorcových. Dostali sme peniaze na linoleum či olympijskú činku, bohová vec! Cvičili sme v bielych ponožkách, ale v bielych vždy aj odišli, poriadok stoj čo stoj, musel byť. No nový klub mohol vzniknúť, len ak zastrešoval aspoň dva oddiely, tak pán Ďurica z Milexu kúpil stôl a prihlásil nás na pingpong,“ smeje sa prvý slovenský fitnessák, ktorý bol tvárou reklamy. Konkrétne sušeného mlieka.

„Mesačne sme dostávali 30-kilový pakeľ, ako sponzorské, honoráre mali len futbalisti alebo hokejisti. Miešali sme si z toho kokteily, veď obsahovalo 50 percent bielkovín, taký predchodca dnešných proteínov, hriech to nevyužiť. Neskôr sme pýtali zloženie s minimom tuku a cukru. Ďurica vravel, že také vyrába len do krmiva teľcom, no onedlho vyrábal aj nám. Raz sme tento nápoj museli pripraviť aj policajtom, lebo si mysleli, že kradneme cement.“

Ani sa niet prečo čudovať, že ho nikdy nikto neporazil. Zdroj: archív B. P.

Junior siedmy na svete medzi mužmi: Bifteky, vajcia, šalát a nič

Obhajoba titulu na všetkých troch podujatiach zrejme nikoho nezaskočila. Fenomenálna jazda domácou scénou ho o rok vystrelila až na slávny Mr Universe. Spoločne s Ladislavom Klérim a Bohumilom Divílekom tak tvorili historicky prvý tím, ktorý ČSSR reprezentoval na majstrovstvách sveta. Nomináciu mu však oznámili na poslednú chvíľu, prípravu musel stihnúť za tri mesiace. Čo bez na mieru upravenej stravy bolo nemysliteľné. Aj preto odišiel trénovať do Dubnice.

„Bol som študent, býval len s mamou a prepracovaný jedálniček si nemohol dovoliť. Kamarátov otec pracoval na bitúnku v Ilave, povedal, nech k nim pred súťažou prídem na dva týždne bývať, že mi bude nosiť mäso. Takže som mal na raňajky dva hovädzie bifteky, dve vajcia, hlávkový šalát a čaj. Na desiatu jeden biftek, dve vajcia a šalát, na obed to čo ráno a takto to šlo až do večera. Každý deň, nič iné,“ dáva ruku na srdce.

V Belehrade v roku 1970 štartovalo 57 súťažiacich z 32 krajín. Trom novicom spod Tatier sebavedomie píliš nevzrástlo, keď už na železničnej stanici zočili ozrutného Francúza čiernej pleti. „V ľavej ruke obrovský kufor, v pravej ešte väčší, niesol ich nejakej slečne, len sme civeli. Laco Kléri vraví: Ci boha, keď tu takto vyzerajú nosiči, akí budú pretekári? Až potom sme zistili, že ide o Sergea Nubreta (neskorší majster sveta), našťastie vystúpil len exhibične.“

Plintovič napriek tomu v kategórii do 175 centimetrov bral siedme miesto, ako junior medzi mužmi. Ba čo viac, nezmazateľný úspech dosiahol v konkurencii skutočných velikánov ako Chuck Sipes, ktorý vedel holými rukami roztrhnúť desaťcentimetrové telefónne zoznamy či fúkaním prasknúť basketbalovú loptu. Alebo vtedajší absolútny víťaz Franco Columbu, najlepší kamarát Arnolda Schwarzeneggera, s ktorým sa spoločne pripravoval v Amerike.

Navyše, kým oni trénovali v profesionálne vybavených posilňovniach, fitko v Dubnici nad Váhom možno bolo na naše pomery top, ale stále mu svedčil skôr názov „činkáreň“. Plintoviča bez váhania zvolili Kulturistom roka 1970 a zaradili medzi desať najlepších športovcov Československa.

„Podarilo sa, čo mám k tomu dodať? Tešil som sa a vravel si, že budem makať tak, aby som o rok stál na stupni víťazov.“

Lenže na pódium svetového šampionátu už nikdy nevystúpil. Ale poďme postupne.

Pamätná s legendárnym Sergeom Nubretom (hore v strede). Boris Plintovič naľavo od neho. Zdroj: archív B. P.

Triumf aj s nepoužiteľným kolenom

Na jar 1971 suverénne získal tretiu zlatú medailu na majstrovstvách Slovenska i federálnom turnaji a ladil telo na septembrový Mr Universe vo Francúzsku. No povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu stovky hodín tvrdej driny totálne zmarilo. „Žiadal som odklad z letného termínu na októbrový. Dôstojník chcel dôvod. Pripravujem sa na MS do Paríža. Odvetil, že oni mi spravia taký Paríž, na aký do smrti nezabudnem.“

„Pre aspoň aký-taký prístup k cvičeniu sa mi horko-ťažko podarilo vybaviť nástup k Dukle Banská Bystrica. Chodiť do posilňovne nebola malina, tak som sa prihlásil k vzpieračom. Hneď po registrácii sa mi na kvalifikačných testoch pri trhu s 90-kilovou činkou rozletel meniskus. Operácia, vojenská nemocnica, žiadne namáhanie. Dalo sa to dokopy, ale po polroku som počas nočného výsadku skákal z idúceho transportéra, zlý dopad a noha v háji, opäť meniskus. Vtedy ma prepustili do civilu.“

To všetko sa udialo štyri týždne pred majstrovstvami Slovenska 1972. Napriek nepoužiteľnému kolenu vystúpil na javisko tam i na majstrovstvách ČSR. A z oboch pokrivkávajúc schádzal ako šampión. Štvrtý raz, no naposledy.

„Nikdy viac som už nepretekal. Aj keby som veľmi chcel, cvičiť súťažne sa nedalo. Z ľavej nohy mi vyoperovali oba menisky, obvod stehna bol menší o dobrých 10 centimetrov, vyzeralo ako cudzie.“

Len pre predstavu, jeho deň počas vrcholovej formy vyzeral nejako takto: „Strava? Ak v školskej jedálni dali aj dupľu, bolo dobre. Budík som ráno mal o 45 minút skôr, nepodarené kusy novín zaniesol z tlačiarne do zberu a za drobné si kúpil desať vajec i pol kila tvarohu.“

„Cvičil som šesťkrát do týždňa po tri hodiny, jeden deň chrbát, plecia, prsia, druhý nohy a ruky, brucho vždy. Cvik na malý sval päť-šesť sérii, na veľký desať, po desať opakovaní. Čiže na stehná aj tridsať sérii za tréning, tri razy do týždňa. To už dnes vydrží málokto.“

Aj Arnold by len kukal... Zdroj: archív B. P.

Steroidy len pre vážne chorú manželku

A tak hoci v kronikách objavíte aj kulturistov s väčším počtom trofejí, ťažko nájdete ďalšieho, ktorého na domácej scéne nikto neporazil. Postavu gréckeho boha vysekal bez výživových doplnkov či moderných strojov. Inšpiroval davy v časoch, keď tu mnohí nevedeli na čo slúžia činky. Ľudia jeho texty hltali, veď aj český novinár Ján Smejkal uznal, že rady v nich sú platné dodnes, o polstoročie neskôr, v na nepoznanie odlišnej dobe. Skrátka, kým Amerika mala Arnolda Schwarzeneggera, Československo v stoji tlieskalo Borisovi Plintovičovi.

„Možno sa nájdu nejaké podobnosti,“ skromne sklopil oči. „Ale ja tvrdím jedno. Ak nemusíš stáť, sadni si, ak nemusíš sedieť, ľahni si a čo najviac spi, kedykoľvek môžeš. K tomu plnohodnotná strava, potom svaly rastú samé. Princípy ľudského tela predsa aj po tisíckach rokov ostávajú nemenné.“

Avšak na rozdiel od Arnolda, on po steroidoch nikdy nesiahol. „Len raz, ak sa to teda ráta, keď moja exmnaželka vážne ochorela. Ťažký zápal obličiek, schudla na 36 kíl. Vedel som, že existuje jeden liek, tak som uprosil doktora, aby jej ich predpísal. Behom mesiaca pribrala osem. Vtedy som videl, čoho sú schopné. A rozhodne ich odsudzujem.“

„Kamarát Paľo Malovič, vynikajúci športový lekár, mi vraví – Boris, dnes u 12-13-ročných futbalistov zisťujem srdcové poruchy. Ideme do hĺbky a mnohí sa priznajú, že berú steroidy. Keď sa spýtam prečo? Lebo všetci – a to nie je normálne. Užívajú ich aj športoví strelci, žiaľ, otázkou zrejme už nie je, či ich brať alebo nie, ale skôr ako ich brať a čo k nim, aby na to nik neprišiel. Dehonestácia športu, ktorý má život skultúrniť, zlepšiť, uzdraviť a nie takto doraziť.“

Ben Weider ho ešte v roku 1992 vyznamenal za rozvoj a propagáciu bodybuildingu v Československu, ako medzinárodný arbiter prvej triedy dvakrát rozhodoval majstrovstvá sveta v naturálnej kulturistike a ako certifikovaný tréner má nonstop veľa roboty, no klientom vždy rád poradí. „Akurát ma potom mrzí, že nestihnem bicykel,“ dodáva s dávkou humoru.

Ako slovenský Arnold... Zdroj: Archív B.P.

Cyklistika najprv zo srandy, potom na majstrovstvách sveta

Po súťažnej kulturistike sa šesť rokov venoval aikidu, po narodení syna rodinke a len zo srandy poslal prihlášku na Ironmana, takpovediac extrémny triatlon. A nech to vyznie hocako, vďaka výborným výsledkom vo všetkých troch disciplínach (2 km plávania pod hodinu, 200 km na bicykli za desať a 20 km behu za dve a pol) premostil až do cyklistickej reprezentácie.

Jazdil aj na majstrovstvách sveta veteránov uprostred tirolských Álp v rakúskom St. Johanne a odkrútenými diaľkami za posledné štyri dekády by na dvoch kolesách neraz obtočil zemeguľu. Do práce si dodnes poctivo odšliape, ani nemusí svietiť slnko, aby „mašinku“ vytiahol z garáže. Veď kým neťahá na ťažko, noha aj bez menisku poslúcha.

„Ale 200 kilometrov naraz už nedám, vek človek neoklame. Moje maximum? 440. S jazdcami zo všetkých štyroch bratislavských klubov sme sa každú sobotu stretávali na cyklistickom ovále neďaleko Tehelného poľa. Raz sme chceli skúsiť novú trasu, no nik nevedel akú. Tak som zavelil - ideme pozrieť môjho strýka. A keď som im pred Nitrou prezradil, že býva v Banskej Bystrici, skoro ma zabili.“

Stalloneho topánky smrdeli ako všetky, Golonka z posilky utekal

Ako vyštudovaný polygraf robil fotografa a grafika v týždenníku Svet socializmu. Po revolúcii založil vlastné vydavateľstvo, spoza „veľkej mláky“ exkluzívne dovážal športovú značku Otomix a v kalifornskej Santa Monice stihol navštíviť aj kamaráta Juraja „Mackieho“ Pipasika, s ktorým sa kedysi hecovali v posilke na Belehradskej.

„Odtiaľ aj hokejisti Slovana utekali, Golonka horekoval, že také prachy ešte nevidel, čo ho donútia dvíhať činky. Mackie robil osobného trénera hollywoodskym hviezdam, Tomovi Hanksovi, Dolphovi Lundgrenovi či Sylvestrovi Stallonovi. A hovorím vám, Stalloneho topánky smrdeli ako všetky ostatné.“

Zarobené peniaze investoval do prvého súkromného fitka v Bratislave, ktoré aj po troch dekádach patrí k najnavštevovanejším. A usmievať sa neprestal, ani keď mu ho celé vykradli.

„A čo mám robiť? Plač mi nepomôže. Zostal tam vtedy len stojan na drepy, ktorý neprepchali cez dvere. Deväťdesiate roky, čo vám poviem. Aspoň poznám pocit nemať nič. Veď sa hovorí, že človek musí padnúť na dno, aby si veci vedel vážiť,“ znie jeho večne pozitívny odkaz.

Pri týchto fotografiách si len spomeňte, aké mali podmienky. Zdroj: archív B. P.

Dá sa to. Vždy

Dnes má 72 rokov a vo fitku bez problémov schová aj dvadsiatnikov. „Žijeme v dobe, kde je všetko dostupné a mnohí sa napriek tomu ani nepohnú. Nehovorím, že si človek predĺži život, ale je rozdiel, či sa v určitom veku začne strmo rútiť nadol alebo jemne pristávať ako lietadlo,“ varuje nadšenec pohybu, ktorý okrem všetkých aktivít vie i krásne maľovať, veď obdivovatelia si jeho tvorbu neraz fotili na výstavách.

Možno práve vďaka šiestemu zmyslu pre šport pred dvoma rokmi pohotovo prekonal mozgovo-cievnu príhodu, dokonca odmietol operáciu.

A myšlienka, kam to až mohol dotiahnuť, nebyť neposlušných meniskov, ho už absolútne netrápi. „Nezaoberám sa ňou dobrých 45 rokov, je to všetko iba keby. Vskutku ani neviem, či by ma vyhrať piaty alebo šiestykrát vlastne bavilo,“ len sa mávnutím ruky uškrnul.

Na záver, keď zajtra budete vstávať s výhovorkou, nech je vám Boris Plintovič živým príkladom, že sa to dá. Vždy.

Pozrite si aj ďalší dôkaz, prečo nikdy netreba prestať s pohybom:

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo

K téme Exkluzívne

Súvisiace témy

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.