Turecko je naše! Allahu Akbar

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan pred portrétom Mustafu Kemala Atatürka.
Zdroj: TASR/AP

Posledný vývoj ukazuje, že európskej perspektíve krajiny zvoní umieračik.

Nič nie je symbolickejšie ako to, že Turecko leží na dvoch brehoch a nie je to iba úžina Bospor, ktorá jasne definuje hranice Európy a Ázie.

Dva brehy

Zdá sa, že aj v tureckej mentalite je hlboko zakorenený rozpor medzi západným a východným svetom. Na jednej strane, turecké metropoly ničím nezaostávajú za leskom a kozmopolitnosťou európskych miest. Na strane druhej, iba pár kilometrov od Istanbulu vládne tvrdý konzervatívny islam.

A posledný vývoj skôr ukazuje, že európskej perspektíve krajiny zvoní umieračik. Krajina je hlboko rozdelená a napriek sebavedomým a megalomanským vystúpeniam prezidenta Erdogana, tu už dlho tlejú zárodky občianskej vojny. A ku tradičnej téme - kurdskej samostatnosti, pribudli masové protesty mladých Turkov proti autoritatívnemu režimu novodobého sultána. Tieto protesty, ako aj všetky opozičné média, boli dôkladne vystriekané slzotvorným plynom a nepohodlné hlasy sa stratili za stenami väzenia.

Represie a väzenie

Je to krajina, kde je ohrozená sloboda slova a počet novinárov za mrežami je rekordný. Typický pre diktatúru, nie pre kandidáta na členstvo v EÚ, patriacu do pomyselného západného sveta. Nehovoriac o mimoriadne krvavých útokoch radikálnych islamistov, ktoré sú na dennom poriadku. Európska perspektíva je úplne mimo misu, aj keď lídri slobodného sveta Erdogana zatiaľ potľapkávajú a tvária sa, že ho podporujú. Turecký režim dnes represívnymi metódami buduje „demokraciu."

Zdroj: TASR/AP

Po krvavom potláčaní Kurdov a podozrení, že turecká vláda zámerne podporuje bojovníkov islamského štátu a ilegálne obchoduje s ropou, dnešná situácia skôr dokonale zapadá do obrazu zničeného Blízkeho Východu, ktorý sa ponára do chaosu. Západní lídri však taktne mlčia.

Džin vo fľaši

Turecko je Pandorina skrinka, ktorá naháňa strach. A aj úradníci z Bruselu chápu, že ak sa Turecko ponorí do chaosu, následný prúd utečencov môže spláchnuť aj ich. Nechcú, aby džina niekto vypustil z fľaše a Erdogan ho tam zatiaľ drží, nie zadarmo. Európa mu sľúbila šesť miliárd eur za držanie imigrantov a zbytočne sa mu nemieša do kapusty a on ju na oplátku úspešne vydiera.

Vie, že pre EÚ by tisíce utečencov boli katastrofou a jej rozpad by bol neodvratný. V situácii, keď si pomaly zvyká na vraždiacich šialencov a vzostup krajnej pravice je sa zdá nezastaviteľný. Stabilita je momentálne pre Západ cennejšia ako sloboda, iba tak sa dá vysvetliť mlčanie a tolerovanie Erdoganových excesov. Tvrdej konsolidácie moci a represívneho spôsobu vlády, ktorá sa stále viac posúva k islamizmu a silnému nacionalizmu.

Európska tvár

Erdogan nestrpí konkurenciu. Dokazuje to aj prekvapivé odstúpenie bývalého populárneho premiéra Ahmeta Davutoğlu, ktorý predstavoval európsku tvár Turecka a bol vo svete rešpektovanou osobou. Bol pre neho nebezpečný, pretože by ho dokázal nahradiť. Za jeho rezignáciou mali byť práve mocenské ambície prezidenta Erdogana, ktorý sa snažil oslabiť úrad premiéra a konsolidovať moc vo svojich rukách. Preto medzi oboma politikmi došlo k nezhodám.

Zdroj: TASR/AP

Zaujímavý je aj zahraničnopolitický profil súčasnej vlády. Po snahe rozbiť Sýriu a tvrdo potlačiť Kurdov, sa kormidlo otáča. Celý svet zostal v šoku, keď Turecko zostrelilo ruskú stíhačku a hrozba horúcej vojny visela na vlásku. Umocnilo to dvojdňové extempore v Náhornom Karabachu, kedy chcel Erdogan vyslať jasný signál Rusom, že je bližšie ako sa zdá.

Svet sa mení

Situácia sa mení, rozpad Sýrie sa nekoná. Turecká zahraničná politika zlyhala a preto nebolo prekvapením, keď sa behom dvoch dní rozhodlo normalizovať pokazené vzťahy s Ruskom i Izraelom - kľúčovými hráčmi v regióne. Izrael v máji 2010 napadol turecké lode, vezúce humanitárnu pomoc obyvateľom Gazy a izraelskí vojaci zabili tureckých občanov. To značne zhoršilo vzájomné vzťahy medzi krajinami.

Teraz košom dostali Američania a počas zásahu proti pučistom, Ankara neváhala odpojiť od elektrického prúdu leteckú základňu NATO v Incirliku a vyradiť ju úplne z hry. Jej tureckého veliteľa zatkli medzi prvými. Preto je tu silný náznak rozporu s USA, pretože tie údajného vinníka Fethullaha Gülena už roky chránia.

Neznámy organizátor

Po víkendových udalostiach si mnohí kladú otázku, čo sa tam vlastne deje? Mnoho indícii naznačuje, že Erdogan sa rozhodol definitívne sústrediť moc vo svojich rukách a zakročiť proti armáde. Tá má v Turecku výnimočné postavenie a v duchu dedičstva Mustafa Kemala Atatürka, dbala na udržanie sekulárnej povahy štátu.

Toto „právo" už využila, od vzniku Tureckej republiky v roku 1923, trikrát (1960, 1971, 1980). A mala vždy veľký vplyv na politický život v krajine. Pri príležitosti prezidentských volieb v roku 2007 armáda dokonca vydala dokument: E-memorandum, kde jasne definovala, že sa od nového prezidenta očakáva, že bude garantom sekularizmu a demokratických princípov. Nakoniec bolo toto memorandum prijaté rozporuplne a silne kritizované, no ilustruje to, že vplyv armády na politický život bol značný, doteraz.

Armáda musí poslúchať

Po víkendových udalostiach sa západní analytici zhodujú na tom, že týmto časom je koniec. Nevieme presne povedať , kto za spackaným pučom stál, no fakty sú dva. Puč ma jediného a absolútneho víťaza - prezidenta Erdogana. Jeho prevedenie a ciele boli úplne nejasné, neexistuje žiadny program alebo výrazný líder, zapácha to amaterizmom. Pučisti nedosiahli žiaden výraznejší úspech a za pár hodín bolo po všetkom.


Erdogan vzburu armádnej frakcie spája s aktivitami kazateľa Fethullaha Gülena žijúceho v americkom exile, za "formálneho vodcu junty" však dnes Ankara označila bývalého veliteľa vojenského letectva Akina Öztürka. Gülen obvinenia úplne odmieta. Ak je to pravda, diktátor získal dvoch cenných nepriateľov, vnútorného a vonkajšieho. Presne v duchu najlepších tradícii totalitných štátov.

Čistky a vlastizrada

Faktom číslo dva sú rozsiahle čistky, zatýkanie sudcov a kľúčových veliteľov v armáde. Ide o tisíce ľudí a je len ťažko uveriteľné, že sa to mohlo stať iba za jednu noc. Pretože obavy o nahradzovanie sekulárnych veliteľov v armáde proislamistickými konzervatívcami panovali už oveľa skôr. Natíska sa diabolská myšlienka, že to bolo pripravené vopred, alebo prezident bol o puči výborne informovaný a nechal odpor rásť do určitého bodu.

Násilie sprevádzajúce pokus o prevrat si podľa aktuálnych údajov vyžiadalo najmenej 294 mŕtvych a vyše 1400 zranených. Pri operáciách proti "teroristickej skupine" podľa tureckých činiteľov zadržali 6000 osôb. Z toho až 70 generálov, preto sa nezaujatému pozorovateľovi skôr zdá, že moc tureckej armády a jej vplyv na politický život je zlomená. A volá sa aj po obnovení trestu smrti a súdoch s vlastizradcami.

Dav zvolal mobilom

Armáda odteraz bude podliehať len jedinému pánovi - prezidentovi Erdoganovi. Zaujímavé je aj to, že využil pre mobilizáciu ľudí aplikáciu FaceTime, aby ich oslovil čo najviac.


A dav ho poslúchol, začal s lynčovaním protivládnych vojakov a neváhal sa vrhať pod tanky. Erdoganova stratégia fungovala vynikajúco a potlačenie vzbury zvládol priam majstrovsky. Turecká „demokracia" je nateraz zachránená.

Kontakt na autora: [email protected]

BRATISLAVA/RADO KOZÁK

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Turecko

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.