Stovky filmov a seriálov, obľúbené programy TV Markíza skôr ako v televízii, atraktívne športové prenosy, a to všetko bez reklám a bez viazanosti.
Vyskúšať na 7 dní zadarmo
Stovky filmov a seriálov, obľúbené programy TV Markíza skôr ako v televízii, atraktívne športové prenosy, a to všetko bez reklám a bez viazanosti.
Vyskúšať na 7 dní zadarmo
Napísala ho slúžka bohatej ženy, ktorá prežila túto tragédiu.
Svetlo sveta uzrel list, ktorý napísala Francúzka Rose Amelia Icard. Tá pracovala ako slúžka Marthy Stone, vdovy po prezidentovi kanadskej telefónnej spoločnosti Bell Cie. Spolu s ňou cestovala na Titanicu, ktorý sa potopil v roku 1912 počas prvej plavby v Atlantickom oceáne. O hrôzach a statočnosti niektorých cestujúcich sa odvážila napísať až o 43 rokov neskôr. Dátum na liste je totiž 8. august 1955.
Spolu so svojou pani nastúpila na Titanic ako cestujúca prvej triedy v Southamptone. Cestovali do Spojených štátov. Keď sa loď potápala, podarilo sa im dostať do záchranného člna a boli medzi zachránenými na palube lode Carpathia, ktorá ich prepravila do New Yorku. List, ktorý Rose napísala, bol určený žene, ktorej matka tiež prežila potopu Titanicu.
"Okolo jedenástej večer sme si šli s pani Stone ľahnúť. O trištvrte hodiny neskôr sme sa prebudili na nejaký hluk," píše Rose. Obe vyšli z kabíny, aby sa dozvedeli, čo sa deje. Pracovník ich však upokojil, že sa nič nedeje a majú sa vrátiť. "Ten zvuk ale znie, ako keby tiekla voda do lode," povedala mu slúžka.
Napriek tomu sa Rose a jej pani vrátili do kabíny. V tom ale začuli dcéru ženy zo susednej kabíny ako kričí, že je to vážne. Neváhali, obliekli si záchranné vesty a utekali na palubu. "Mala som na sebe len župan, tak som si dala ešte kabát a vyrazili sme," píše v liste.
Do kabíny sa však aj tak vrátila. Chcela zachrániť šperky svojej panej. Takmer uviazla v podpalubí. Našťastie si vybrala zlé schodisko, tak sa vrátila na palubu. "Inak by som skončila v podpalubí a už by som sa nikdy nevrátila," opisuje Rose.
Na palube vládol chaos. Ženy v spoločenských šatách, niektoré len v nočných košeliach, pobehovali po lodi. Veliteľ Smith zakričal, že do záchranných člnov pôjdu prvé ženy a deti. "Bola som svedkom veľkej odvahy. Vedľa mňa stáli manželia Strausovci, majitelia obchodu Macy v New Yorku. Po tom, ako ona pomohla nastúpiť svojej slúžke do člna, odmietla nastúpiť. Objala svojho manžela a povedala mu, že spolu prežili 50 rokov a vždy bola pri ňom. Že ho neopustí ani teraz," opisuje hrozné chvíle na potápajúcej sa lodi.
"Hneď vedľa sa nechcela rozlúčiť s milionárom J.Jacobom Astorom jeho mladá manželka. Táto cesta bola ich svadobná. Musel ju nasilu odstrčiť, aby ju dostal do záchranného člna," píše v liste. Podľa jej slov si ďalší neznámy muž odopol záchrannú vestu a dal ju starej panej so slovami: " Modlite sa za mňa!"
Okrem hrdinov ale natrafila aj na jedného zbabelca. V ich člne sa schovával neznámy muž, ktorého zaujímal len vlastný život a chcel sa zachrániť. "Nemala som tú silu, aby som ho prezradila," dodáva Rose. Keď sa člny spustili na hladinu oceánu, Francúzka sa chopila vesiel a pádlovala tak rýchlo ako len mohla, aby sa dostali čo najďalej od lode, ktorá by ich pri ponorení sa pod hladinu vtiahla. "Ruky som mala stuhnuté a do krvi zodraté," opisuje Rose.
"Zrazu nastala tma, počuli sme len hrozný rev a výkriky a vŕzganie lode. Aj keď prešlo 43 rokov od tragédie, stále mám nočné mory," napísala v roku 1955. Slúžka a jej pani boli medzi 745 ľuďmi, ktorí prežili potopenie Titanicu. Na palube bolo 2 229 cestujúcich.
Loď Carpathia prišla až ráno. Keď boli zachránení na palube, vrátili sa na miesto tragédie, či tam ešte nenájdu niekoho živého. "Vody boli pokojné a nič nenaznačovalo tomu, že by sa tam niečo stalo," napísala.
Rose zomrela v júli 1964 a bola najdlhšie žijúcou Francúzkou, ktorá prežila túto katastrofu. Jej listy vydražili pred dvomi rokmi v aukcii a ich majiteľ sa ich rozhodol zverejniť len nedávno.
