Putin z nich spravil bezdomovcov, chuť do života si zobrať nedajú. Ukrajinci majú pre Slovákov jasný odkaz

Putin z nich spravil bezdomovcov, chuť do života si zobrať nedajú. Ukrajinci majú pre Slovákov jasný odkaz
Galina Ivanovna odovzdáva Ivanovi materiál vyzberaný od dobrovoľníkov. Zdroj: Marcel Rebro

Invázia za vyše rok svojho trvania napísala rôzne príbehy, Ukrajinci však nestrácajú odhodlanie a veria, že život ide ďalej, hoci vás zo spánku budí zvuk sirén. Všímajú si zahraničnú podporu a dodanie slovenských MiG-ov u nich značne zarezonovalo. Prečítajte si viac v našej reportáži z Ukrajiny.

Snaha o čo najbežnejší život na západe a všadeprítomné hrôzy smerom na východ. Západ Ukrajiny od začiatku ruskej invázie pociťuje vojnu v menšej miere, než jej východnejšie oblasti. Situáciu naprieč krajinou bol v marci zaznamenať fotograf Marcel Rebro.

Prečítajte si tiež:

Pre Rusov si nenecháme vychladnúť pizzu

Jedny z prvých krokov našej cesty viedli do mesta, kde na prvý pohľad vojnu necítiť – do Odesy. Čiernomorský prístav pôsobil uvoľnene.

Nebyť kontrol na prístupových cestách a bariér z vriec naplnených pieskom, človek by aj zabudol, že je v krajine zmietanej vojnou. Ulice sú plné usmievavých ľudí. A vlajok. Modro-žltá ukrajinská dvojkolóra je viditeľná hádam na každom dome.

Po únavnej celodennej ceste sme si objednali pizzu so sebou z malej reštaurácie, keď sa zrazu ozvali sirény. Kým my sa strhávame, domáci sa tvária akoby nič. „Nemusíme ísť do krytov?“ pýtame sa Iryny, miestnej dobrovoľníčky, ktorá nám pomáha s odovzdávaním humanitného materiálu.

Iryna vyťahuje mobil a kontroluje situáciu. „To sú Šahedy (iránske drony, pozn. red.) z Krasnodaru. Letia našim smerom, budú tu o 25 minút,“ oznamuje, ako keby sme sa bavili o príchode vlaku so starou mamou. Usádzame sa v bare divadla, kde budeme dnes nocovať.

Kŕmime sa pizzou, bavíme sa o programe nazajtra a prichádzajú ďalší známi. Zrazu sa ozve výbuch. Zarinčia sklá. My sa opäť strhávame, domáci však ďalej jedia pizzu.

Ďalší výbuch. Tentoraz o poznanie bližšie. 

„To je OK, dali ich dole,“ upokojuje nás Sergej s plnými ústami. „Keby leteli priamo na nás, znelo by to ako moped. Takto,“ upresňuje Iryna a púšťa nám zvuk z mobilu. V mobile má aplikáciu, v ktorej sú popísané jednotlivé ruské rakety a drony.

Výška, v akej letia, stopy, aké zanechávajú, aj nahraný ich zvuk. Ak vidí útočiaci objekt, zaklikne ho a mobil natočí smerom, ktorým letí. Ukrajinská protivzdušná obrana takto z dát dobrovoľníkov upresňuje trajektórie získané z radarov.

„A nepriletia ďalšie?“ pýtam sa. „Už asi nie. A keby aj prileteli, snáď si kvôli Rusom nenecháme vychladnúť pizzu,“ uzavrel debatu o dnešnom nálete jeden z našich priateľov. Ešte vždy si pritom pochutnával na jedle. Dokázal tým, že keď je nutné, človek si naozaj dokáže zvyknúť na všetko – aj na vojnu.

Prečítajte si tiež:

Rusi ju mučili, odhodlanie nestratila

Ako sa presúvame na východ, krajina sa zrazu mení. Popri ceste je stále viac zničených a viditeľne rozbombardovaných budov. Míňame opustené čerpacie stanice a prázdne priemyselné areály. Čím bližšie sme k mestu Cherson, tým pribúda kontrolných stanovisiek, takzvaných blok postov.

Už nestačí len zamávať z okienka press kartou. V Odese stačilo, keď sme ukázali len časť nákladu, ktorý vezieme. Tu vojaci kontrolujú všetko, a to naozaj dôkladne. Cherson, kedysi prosperujúce mesto s 300-tisíc obyvateľmi, je dnes už na nespoznanie.

Do rúk ruských okupantov padol hneď na začiatku vojny. Oslobodený bol počas ukrajinskej protiofenzívy počas magického dátumu 11. novembra, čím sa stal najväčšou výhrou Ukrajincov od začiatku vojny, a najväčšou prehrou pre Rusov.

Po tom, čo sa z mesta museli stiahnuť, sa zakopali na ľavom brehu Dnepra a odvtedy mesto nepretržite ostreľujú. V Chersone už ani neznejú sirény varujúce obyvateľov pred útokom. Museli by hučať 24 hodín denne, sedem dní v týždni.

S menej ako 30-tisícmi obyvateľmi sa Cherson dnes už ponáša skôr na mesto duchov. Obyvatelia, ktorí ostali, buď nemali kam odísť, alebo si jednoducho zvykli na život pod paľbou.

Jedným z týchto ľudí je aj Galina Ivanovna. V roku 2014 hneď po anexii Krymu sa pridala k dobrovoľníkom pomáhajúcim Ukrajinskej armáde –  hlavne pohraničníkom. Po obsadení Chersonu okupantmi sa stala členkou odboja. Vyrábali molotovove koktejly a zhromažďovali materiál pre partizánov.

Rusi, alebo jej slovami „rašisti“, čo je skrátený názov pre „ruskí fašisti“, ju zajali a mučili dvakrát. „Rašisti, tak voláme okupantov tu na Ukrajine. Označenie ‘Rusi’ nie je korektné. Lebo nie všetci Rusi sú okupanti. Veď aj u nás v Chersone žilo a žije veľa Rusov. Niektorí sa pridali na stranu Putina. A to sú rašisti,“ vysvetľuje nám Galina Ivanovna.

Potom, čo sme spolu vyrazili do mesta, nám ukazuje budovu, kde ju ruskí okupanti väznili. Rozpráva, ako ju mučili elektrinou a ukazuje nám spáleniny na predlaktiach.

„To bol len začiatok. Potom mi tie elektródy dávali na jazyk. Aj na iné miesta, ale tie ukazovať nebudem,“ hlas sa jej zachveje. Akokoľvek sa človek snažil o odstup, z jej rozprávania ho jednoducho premohli emócie.

„To nič, aj ja som plakala. Veľa som plakala, ale nič som nepovedala,“ uchlácholí nás. Jej hlas však postupne zmocnie, keď začne hovoriť o svojom dome zničenom ruskými raketami a o kvetinách ktoré v ňom mala.

Hovorí, ako ho zase raz bude mať plný kvetín a s odhodlaním, aké je Ukrajincom vlastné, vyhlási: „Okupantov z našej domoviny vyženieme a celá Ukrajina zase raz rozkvitne!“

Prečítajte si tiež:

Boh žehnaj Slovákom za migy

Náš postup smerom k východoukrajinskej Novohryhorivke, dedine v Doneckej oblasti, nás priviedol až k Olegovi a Natálii. Manželia mali šťastie v nešťastí. V oblasti, kde Rusi nešetrne pálili rakety z gradov, ich dom nedostal priamy zásah.

Namiesto toho im padli na dvor a maštaľ. Tlaková vlna strhla strechu, povybíjala okná, ale dom ostal stáť. Prvú vlnu raketových útokov prežili schovaní v pivnici. Ich zvieratá však hroznej smrti ušetrené neboli.

„Mali sme štyri kravy, ovce, kozy,“ hovorí Oleg. „Nič nám neostalo. Putin z nás za jednu noc spravil bezdomovcov,“ ukazuje nám zvyšky hospodárstva. „Tu bola maštaľ. Tá dostala priamy zásah. Zo zvierat neostalo nič. Vôbec nič. Na kusy ich rozmetalo,“ hovorí so slzami v očiach.

„Ťaháme vodu zo studní ako kedysi,“ hovorí Oleg. „Ale nie je dobrá. Nevieme prečo. Piť sa nedá. Pre zvieratá je dobrá, áno, ale pre ľudí nie. Už sme si odvykli. Novohryhorivka je dedina. Ale bola modernou dedinou. Mali sme vodovod. Aj splachovacie záchody,“ v smutných očiach sa mu ukážu plamienky. „Rašisti ju obrátili na svoj obraz. Spravili z nej ruskú dedinu kdesi na ďalekom východe“.

Depresívny tón manželov sa zmení v momente, keď padne reč na pomoc z Európy a na fakt, že som zo susedného Slovenska.

„Vieme, že nám pomáha celá Európa, celý svet. Boh im za to žehnaj,“ povie so slzami v očiach Natália. Zrazu sa zamyslí a obráti sa na mňa: „Ty si zo Slovenska, však?“

Keď prikývnem, objíme ma a vraví: „Vy ste nám teraz poslali MIG-y. Zlatí ľudia. Boh vám žehnaj, Boh žehnaj vašim ľuďom a vašej vláde!“

Pozrite si našu reportáž z Ukrajiny z januára tohto roka:

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

Práve sa číta

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

K téme Vojna na Ukrajine

Dôležité udalosti

Sledujte kanál najsledovanejšieho televízneho spravodajstva na internete.